Sedím v Brne, v Café Momenta. Hľadala som kaviareň, ktorú v nedeľu nezatvárajú pred 16:00 hodinou. Momentu mám rada. Je to prvá kaviareň, do ktorej som v Brne zavítala, keď som v Brne zostala prvý víkend po nástupe do novej práce. Vzala ma sem moja šéfka. Tak som tu a píšem článok. Rozhodla som sa, že nedeľa ostane už navždy mojim posvätným dňom, kedy si doprajem aspoň malú chvíľu pre seba. Aspoň sa o to pokúsim. Môj nový záväzok, ktorý s Tebou zdieľam, aby som mala ďalší dôvod a motiváciu na jeho dodržanie. Stratiť sa. Stratiť sa sebe samému. Komu sa to niekedy nestalo? Niekto sa možno ešte ani nenašiel. No ale, keď už sa raz…

O niektorých veciach sa píše ťažšie, než o tých druhých. Pre mňa sú to vždy tie aktuálne. Zároveň si však myslím, že je dobré ich zdieľať. Už som v článkoch viac krát spomínala, že predo mnou stoja úplne nové výzvy. Pravdepodobne by ma nikdy nenapadlo, že aj dovoliť si byť chvíľu šťastná a nepokaziť to, bude pre mňa výzva. – Španielsko. Piatok ráno. Ležíme v posteli a pritom ma drží pevne v objatí.  „Už tě nikdy nepustím,“ zašeptá. „Kiež by,“ s úsmevom na tvári si pomyslím a tok myšlienok, ktoré neoblomne smerujú do mojej mysle, sa snažím odkloniť hneď v zárodku, niekam ďaleko preč. Som naštvaná za to, že taký pekný moment viem razom pretransformovať do katastrofického scenáru.…