VEDIEŤ, ČI NEVEDIEŤ?

To je otázka.

Už dlho som nad touto témou premýšľala. Jednak preto, že som s ňou pred nejakým časom sama bojovala, ale taktiež preto lebo sa tak nejak vždy riešila, rieši a pravdepodobne aj riešiť bude. Čo tým vlastne myslím?

Keď príde niekto tretí

Ide o to, či keď sa s nami niekto rozíde (alebo sa rozchádzame my), je lepšie odkryť to, že je v tom niekto iný, tretí. Nový, alebo aj staronový. To je v zásade jedno. Dlho som to zvažovala, z rôznych uhlov pohľadu, počúvala, čo hovoria blízki ľudia okolo mňa, a zároveň sa na to opýtala v otvorenej otázke na sociálnych sieťach.

Prečo? Pretože ma zaujímalo ako to bežne človek vidí a aké má k tomu dôvody. Táto otázka ma zaujala rovnako i preto, že som si celý život myslela, že moja odpoveď na ňu je úplne jednoznačná. No zrazu, v priebehu času som si uvedomila, že si tým už tak istá nie som.

Nemusí to byť len otázka rozchodu, ale aj nevery, ako takej. Pretože bohužiaľ, aj nevera sa od počiatku histórie diala, deje a pravdepodobne diať naďalej bude.

Začnem tým, čo si myslím ja sama. Tým, čo vychádza z mojej vlastnej skúsenosti alebo skúseností ľudí, ktorí sú mi v živote najbližší.

Keď kričíš: pravdu, pravdu, nič len pravdu!

Vždy, od kedy si spomínam, som bola názoru, že chcem pravdu. Chcem vždy všetko vedieť. Vždy, aj keby sa jednalo o to najhoršie, čo si len človek dokáže predstaviť a nikdy nechce reálne zažiť. To znamená, že som chcela vedieť to, že ma niekto podviedol, ale aj to, že sa so mnou nerozchádza preto, lebo nám to neklapalo, ale preto, lebo prišiel niekto iný. Niekto, s kým to klape lepšie.

Určite, a to úplne otvorene priznávam, som sa ocitla v situácii, kedy som vyslovene potrebovala nájsť niekoho tretieho, kto je zodpovedný za to, že to skončilo ako to skončilo. Minimálne toho druhého človeka, ktorý ma za niekoho vymenil, ako o číslo menšie nohavice, objednané na Zalande. Jednoducho a rýchlo. V tej dobe som skutočne pátrala a keď sa naskytla, čo i len najmenšia príležitosť, aby som to tomu človeku oplieskala o hlavu a ukázala na neho prstom, neváhala som to urobiť. Nebolo to tak dávno. S odstupom času to nemuselo byť úplne fér.

V tej chvíli som však nemohla inak. Nešlo to. Bola som opantaná bolesťou, ktorú som nedokázala spracovať. Strašne som sa na všetko hnevala. Predovšetkým na seba. Nebola som schopná urobiť to, čo mi otvorilo oči a vďaka čomu som sa konečne mohla posunúť ďalej. To prišlo až v momente, keď som svoju „pravdu“ dostala. Keď som zistila, že zatiaľ, čo som sa točila v kruhu neutíchajúceho pocitu viny, mesiacoch strávených v pozícii obete a vyrovnávaním sa s bolesťou, sa človek, kvôli ktorému sa mi toto všetko dialo, posunul ďalej a skutočne tu je už niekto tretí.

Keď chceme vedieť pravdu, lebo sa snažíme zrieknuť vlastnej zodpovednosti

V prvom momente mi to veľmi ublížilo. Úplne som sa zosypala, musela som prerušiť všetky aktivity a napísať terapeutke. O tom som už raz písala. S odstupom času však viem, že v tomto prípade to prečo mi to ublížilo, v skutočnosti nebol fakt, že existuje tretí človek, ale fakt, že si budem musieť priznať vlastnú chybu a podiel viny, ak sa chcem niekedy posunúť ja. Najviac bolel ten pocit, že mi ten človek naservíroval pravdu, ktorú som si nikdy nechcela priznať. Tým však nechcem ospravedlňovať formu a štýl, akým mi boli všetky tieto informácie podané. Lebo to bol grc.

Prečo to spomínam? Pretože si myslím, že jedným z dôvodov, pre ktoré občas chceme vedieť a pátrať po niekom treťom sú tie, že nie sme schopní sa obrátiť k sebe samým a priznať si, aké chyby sme v tomto vzťahu spravili my. To, čo už nesmieme nikdy urobiť, ak chceme byť s niekým šťastní a prestať si svoje šťastie sabotovať. Tým, že hľadáme niekoho ďalšieho, sa chceme zrieknuť svojej vlastnej zodpovednosti.

Keď pravda viac bolí, než pomáha

S tým do veľkej miery súvisí aj večná otázka toho, či po rozchode svojho partnera sledovať, alebo nesledovať na sociálnych sieťach. Aby sme si to upresnili, bavíme sa o nedobrovoľnom rozchode, ktorý nie je výsledkom vzájomnej dohody, ale o rozchode, kedy ten, s kým sa niekto rozišiel trpí a trápi sa.

Vždy mi prišlo mazanie a blokovanie svojím spôsobom detinské a trápne. Však sme dospelí ľudia, ktorí sa cez veci dokážu preniesť, nie? Lenže, ruku na srdce.

Kto po rozchode nikdy nestalkoval svojho ex partnera?

Komu nikdy nebolo ešte viac zle, keď doma reval a ledva dokázal žiť, zatiaľ čo ex na storiečkach zažíval time of my life? Aj keby to bolo len naoko.

Kto nikdy nečekoval, pred koľkými minútami bol naposledy online a keď to bolo viac ako pred dvoma hodinami, domyslel si, že už je určite s niekým iným?

Kto nikdy nerobil kontrolu všetkých nových followerov opačného pohlavia a nedomyslel si, že to je určite TÁ tretia osoba?

Ak si to práve ty, tak ti fakt zo srdca gratulujem. Ja som to totiž robila. Áno, viackrát. Pretože som bola závislá na tom pocite, keď som zistila, že katastrofické scenáre, ktoré som si vytvorila v hlave sa nenaplnili. Pretože som si myslela, že keď to robím, tak mám nad všetkým kontrolu. Ale hovno!

Pri posledných dvoch rozchodoch som si musela svojich ex zmazať, prípadne aj zablokovať. Minimálne na nejakú dobu. Presne preto, že mi to, že som ich videla a vôbec mala tú možnosť ich stalkovať, robilo extrémne zle. (Určite je poľahčujúca okolnosť to, keď majú zatvorené profily, pretože pokiaľ ich majú otvorené, bude to oveľa náročnejšie pre vašu pevnú vôľu. V tomto som mala našťastie šťastie.)

Prečo by si človek sám robil zle? Toto som pochopila. Pochopila som, že miesto toho, aby som sa zaoberala tým čo sa deje a snažila sa mať kontrolu nad tým, nad čím ju aj tak nemám, musím presmerovať energiu tam, kde mi to robí dobre. Nie živiť to, čo mi robí zle.

Keď chceme vedieť pravdu aby sme sa posunuli ďalej

Polovica z opýtaných tvrdila, že je pre nich lepšie vedieť pravdu. Čo sa mňa týka, v momente, kedy som sa dozvedela, že existuje tretia osoba, sa tento príbeh pre mňa definitívne skončil. Stalo sa mi to viac krát a vždy to tak bolo. Takže mi to samotnej veľmi pomohlo sa posunúť ďalej. Pretože predsa len, niekedy existuje nádej, že sa ešte k sebe s ex vrátite. To sa stáva pomerne často a človek tým dokáže zabiť ohromne veľa času. Obvykle zbytočne, čím sa zároveň podvedome uzatvára pred niečím novým.

Pravdu je určite dobré vedieť v prípade, že to pomôže uzavrieť kapitolu a posunúť sa ďalej. Treba si však uvedomiť, že to dosť pravdepodobne otvorí boliestky, či traumy a pošramotí sebavedomie. Myslím si, že pokiaľ to už chceme vedieť, tak by sme mali mať otvorenú myseľ. Mali by sme to chcieť vedieť predovšetkým preto, aby sme si z toho vzali ponaučenie do budúcnosti a zapracovali na sebe.

Mali by sme byť schopní všetko, čo sa dozvieme nasmerovať k sebe a nesúdiť druhú stranu. No a povedzme si, toto je fakt extrémne ťažké. Hlavne bezprostredne po rozchode, keď nás to všetko tak veľmi bolí a potrebujeme aspoň nejaký čas na to, aby sme to spracovali a získali odstup. Vo finále sme to my sami, kto sa s tým musí zmieriť a kým nie sme pripravení, druhá strana nám v tom nijak nepomôže.

A pozor, nie všetko, čo nám druhá strana nasmeruje musí byť pravda. Niekedy je náročné sa v tom vyznať a odlíšiť, čo skutočne ide za mnou a musím na tom pracovať, a čo je len prostriedok k tomu, aby sa ten druhý cítil lepšie.

Keď máme divný pocit, ale nemáme dôkazy

Stávajú sa však rôzne prípady. Napríklad, môže sa stať, že tam náznaky toho, že v tom je niekto ďalší už dávno boli. Keď je človek vnímavý, tak si všíma zmeny správania a postojov u druhej osoby a povedzme si na rovinu, tie obvykle nevznikajú len tak z ničoho nič. Špeciálne my ženy, máme v tomto tú intuíciu, alebo šiesty zmysel ak chcete, vyvinutejší v porovnaní s našimi polovičkami lepšie.  

Nie je to len domnienka, ale ukazujú to aj výskumy. Ženy majú obvykle vyššiu emočnú inteligenciu a sú citlivejšie na zmeny správania.  Sú pozornejšie v rámci komunikácie, a preto si všímajú detaily a aj neverbálnu komunikáciu. Muži obvykle prehliadajú varovné signály a neveru si často uvedomia až pri jasných dôkazoch, akými sú napríklad správy v mobile.

Niektoré štúdie dokonca zistili, že ženy často pozorujú neveru ešte predtým než fyzicky nastane, alebo než sa začnú prejavovať priame dôkazy. Vo Veľkej Británii prebehol v roku 2018 prieskum, ktorého sa zúčastnilo asi 2 000 respondentov. Z prieskumu vyšlo, že až 85 % žien si všimlo zmeny správania partnera predtým, než neveru odhalili fakticky. U mužov to bolo 70 %. No a ešte jedno zaujímavé zistenie. Podľa Štúdie z University of Western Australia (2019), ženy dokázali správne identifikovať neverníkov len na základe fotiek tvárí v 62 % prípadov, pričom muži, len v 23 %.

Keď si blázon, ale vlastne nie si

Kam tým mierim? Nevera je dôvodom na rozchod v 50 – 60 % prípadov (National Decision-Making Project, 2023). Asi sa zhodneme, že to rozhodne nie je málo. Vysvetlili sme si, ako to my ženy máme. Bohužiaľ, keď nemáš dôkazy a jediné čo máš je „pocit“, pravdepodobne sa stane to, že skončíš onálepkovaná samolepkou s názvom „blázon“, alebo obvinená z toho, že si domýšľaš. (Chlapci, samozrejme si to zase otočte na seba, týka sa nás to obojsmerne.)

Áno, hovorím z vlastnej skúsenosti. Bohužiaľ, nestalo sa mi to v živote len raz. Ten môj „pocit“, sa nakoniec zhmotnil do veľmi konkrétnej podoby.

Aj nedávno sa mi to stalo. Či bol niekto tretí ešte počas vzťahu alebo až po ňom nie je až tak podstatné. Podstatné je to, že som sa ocitla v situácii, kedy som znovu začala pochybovať o svojom zdravom úsudku a spochybňovať seba samú.

Hľadala som odpovede, na nasledujúce otázky: Prečo, keď už sme sa dávno rozišli, mi nedokázal povedať, že už niekoho má? Veď som sa pýtala! Prečo sa zaujímal o to, čo, kedy, kde a s kým robím ja? Zaujíma ťa či som na ne našla odpovede? Nenašla. Dôvodov môže byť mnoho. Čo by si pomysleli ostatní? Ako by ten človek potom vyzeral? To je len jedna z možností. To však nie je to, o čo tu ide.

Problém je v tom, že keď sa niečo také udeje, človeka, s ktorým sa niekto rozišiel, to dosť možno ovplyvní aj do budúcna. Hlavne v prípade, že sa to stane opakovane. Aká je šanca, že bude niekomu novému veriť a že nebude mať niekde na pozadí v hlave otázku, čo ak mi to niekto urobí zas? Odpoveď asi poznáš.

Keď je čas, aby sme boli fér

Preto, ak by ste sa s niekým rozchádzali a ten človek sa nepýta, či je v tom niekto iný, nie je potrebné mu to zavesiť na nos. Niektorí ľudia to proste vedieť nechcú a majú na to svoje dôvody. Lenže v prípade, že sa na to tá osoba otvorene pýta s tým, že jej to môže v ďalšom liečení pomôcť, bolo by fér povedať pravdu. To ako sa veci majú, aj keď to bude bolieť. Úprimne, za seba môžem povedať, že nie je nič horšie než to, keď z vás niekto robí hlupáka. Prípadne do toho zatiahne aj vašich spoločných známych. Do toho by som nešla. To prosím fakt nerobte.

Je úplne bežné, že človek stretne niekoho iného, s kým to klape lepšie. S kým je na rovnakej vlne. Niekoho, s kým všetko ide prirodzene a tak nejak samo. Niekoho, s kým to funguje aj bez extrémnej námahy. Niekoho, s kým sa cíti byť v bezpečí. Doma. Občas to niekoho iného bolí, ale je to kolobeh života. Je to prirodzené a normálne.

Sme však ľudia a preto by sme mali k tým ostatným pristupovať s úctou. Hlavne, keď sme s tým človekom niečo spolu prežili. Keď sme spolu zaspávali, prebúdzali sa a zdieľali svoje životy. Občas je to náročné, hlavne v tých chvíľkach, hneď PO. Keď to tak veľmi bolí a človekom zmietajú všetky možné emócie.

Vedieť, či nevedieť?

To je otázka.

Otázka, na ktorú asi neexistuje správna odpoveď. Niekedy je lepšie vedieť, inokedy nevedieť. Keď som sa vás pýtala na sociálnych sieťach, väčšina z vás pravdu vedieť chcela, aby ste si danú situáciu a vzťah vedeli uzavrieť a posunúť sa ďalej. Najmä z toho dôvodu, aby ste sa nemuseli trápiť ešte aj vymýšľaním rôznych variant a scenárov.

Hlavne vy ženy, ste mali skúsenosti s tým, že keď bol rozchod náhly, mali ste nejaké podozrenie, alebo tam skrátka niečo nehralo, nakoniec sa ukázalo, že v tom niekto tretí bol. Muži sa prikláňali k tomu, že je treba ísť ďalej a nepátrať. Pretože, pravda aj tak časom vyjde najavo. Tu sa mi špeciálne páčil jeden výrok, ktorý mi jeden z vás napísal: minulosť sa nedeje nám, ale pre nás. Myslím, že niet lepšieho záveru, pre dnešné zamyslenie.

Nech už to máš akokoľvek, urob to tak, aby to bolo čo najlepšie pre teba. Ak pravdu vedieť nepotrebuješ a vieš ďalej kráčať aj bez nej, tak choď. Aj keby to malo byť pomalým tempom. Vieš, ako sa hovorí. Pomaly ďalej zájdeš. No a ver tomu, že na tej ceste zase niekoho stretneš. No a čo ak to bude láska tvojho života?

Ak chceš vedieť pravdu, tak sa opýtaj. Ešte predtým skús byť úprimný/á k sebe. Zamysli sa nad tým, čo je vlastne ten pravý dôvod, prečo ju potrebuješ vedieť, či ti v niečom pomôže. Priprav sa na to, že keď ju dostaneš, môže bolieť. Veľmi. Zároveň sa priprav aj na to, že aj keď sa opýtaš, nezaručuje to, že pravdivú odpoveď aj dostaneš. V tom prípade sa s tým musíš vysporiadať sám/sama. Pusti to. Nechaj to ísť. Rob veci, ktoré miluješ, dodávajú ti energiu a zlepšujú náladu. Buď s ľuďmi, ktorí ti vedia vyčarovať úsmev na tvári. Venuj sa sebe. Nájdi si na seba čas a správaj sa k sebe presne tak, ako chceš, aby sa k tebe správal tvoj budúci partner.

S láskou, Adri