Slová, obyčajné slová
Slová. Obyčajné slová.
Tak schválne, tiež ti v hlave začala znieť legendárna melódia pesničky Mekyho Žbirku a Mariky Gombitovej?
Dlho som nepísala, ale v poslednej dobe vo mne rezonovala jedna téma. Nebude to dlhé. Sľubujem.
Slová, obyčajné slová. Aký paradox.
Rozprávanie je jednou z tých najsamozrejmejších schopností, ktorú sme my ľudia dostali do vienka. Siahodlhé omáčky pre tentokrát vynechám, a prejdem rovno ku konkrétnym príkladom, pretože človek sa vždy najradšej utieka ku konkrétnemu. Náš mozog to potrebuje. Podľa mňa najmä vtedy, keď si nie sme istí, či tomu druhému naozaj rozumiememe, alebo on nám. (Ruku na srdce. Som si istá, že každý z nás má občas pocit, že nerozumie ani sám sebe. Preto je logické, že si občas nerozumieme. Sme ľudia, nebuďme na seba tak prísni.)
Zoberme si vzťah. Dvoch ľudí. Muža a ženu…muža a muža alebo ženu a ženu. Skrátka toho, koho si tam sám/sama dosadíš. Vieš ako to u mňa chodí. Začiatky bývajú nádherné. Až tak, že sa zdajú byť neuveriteľné.
Všetky tie krásne vety, ktoré nám tá druhá strana hovorí. „To predsa nemôže byť pravda. To sa mi len zdá. Mne sa nič také pekné nedeje.“, oponuje hlava.
Niektoré slová môžeme počuť aj tisíckrát, stále dokola, a aj tak im neveríme. Máme ich čierne na bielom, môžeme si ich screenshotnúť a vrátiť sa k nim aj o polnoci, keď sa nám nedá zaspať. No aj tak je ťažké uveriť.
Potom tu máme druhý extrém. Predstav si manželov, ktorí sú spolu už nejaký ten piatok. Manžel ženu udrie. Na druhý deň sa jej ospravedlní. Sľubuje, že sa to už nikdy v živote nestane, pretože predsa o ňu nemože prísť. Prosí ju, nech mu dá ešte jednu šancu. Prisahá na všetko a všetkých. Prisahá, že tentokrát to už bude fakt iné. Lenže scenár sa pravidelne opakuje. Ona mu už neverí. Nuž, koľkokrát v živote sme už počuli: Slová nič neznamenajú. Podstatné sú činy?
V taktomto prípade už slovám neveríme.
Keď slová zrania viac než čokoľvek iné
No a potom je tu ten paradox. Slová obyčajné slová.
Ale čo keď v hneve a zúrivosti povieme niečo, čo sa už nedá vrátiť spať? Čo keď to, čo vyslovíme v afekte, druhú stranu zraní natoľko, že sa jej vryje pod kožu ako inkoust? Na celé roky, možno do konca života.
Sama som bola človekom, ktorý bol horlivý. Keď som sa vytočila a dostala sa do špirály emócií, bola som schopná druhej strane slovom neskutočne ublížiť. Neváhala som vytiahnuť tú najhoršiu zbraň: niečo, o čom som vedela, že opačnú stranu zraní. V tom rauši, v tom súboji dvoch eg, mi to prišlo úplne normálne. Každý chce predsa vyhrať a je jedno ako sa k výhre dostane.
Je pravda, že si nespomínam ani na jednu situáciu, kedy by ma to ex post nemrzelo. Priznávam aj to, že občas som mala problém to priznať a ospravedlniť sa. Nejak mi to nešlo z úst.
Až kým som nedostala lekciu.
Stalo sa totiž to, že ja som sa zrazu ocitla v pozícii, kedy mi jeden z najbližších ľudí v živote adresoval vetu, ktorá ma extrémne zabolela. Dlho som to nedokázala odpustiť. Niekoľko rokov. Pretože mi ten človek bodol nôž priamo do chrbta. Vytiahol na mňa najväčšiu slabinu, vo chvíli, kedy som sa cítila ako vojak na fronte bez nohy, tesne pred smrťou. Potrebovala som pomoc, dostala som KO. Táto veta ma zabila. Game over.
Aha moment
Vtedy som si to uvedomila a rozhodla sa, že zmením prístup. Postupne som sa ho snažila meniť, pretože zmena nikdy nepríde ako blesk z čistého neba. To len ten aha moment príde znenazdajky. A toto bol on. Obvykle to tak býva. Aha momenty sú často bolavé. Povedala som si, že nikdy nechcem niečím odporným nikomu tak ublížiť. Nikdy nechcem aby sa kvôli mne niekto musel takto cítiť. Nehovorím, že sa mi to vždy podarilo, a že odvtedy moje slovo nikomu neublížilo. To by som bola pokrytec.
No v hádke, alebo keď mnou zmietajú emócie a ja cítim, že ich nemám pod kontrolou, radšej nehovorím nič. Vtedy viem, že nemám čistú hlavu. Veľmi dobre si uvedomujem aj to, že keď slová opustia moje ústa a rozoznejú sa v tichu, už ich nikdy nevezmem späť.
Samej sa ma mnoho slov, viet a súvetí dotklo. Aj keď boli možno vyslovené v afekte, v situácii kedy druhá druhá strana mala dosť čo robiť so sebou. Naozaj sa snažím mať pochopenie, nebrať si niektoré slová osobne. Každý máme občas slabú chvíľku a pre niekoho je to obrana a ochrana pred vlastným zranením. No je pravda, že niektoré slová nejdú vymazať z hlavy. Občas sa nenápadne ozvú a pripomenú. Sú ako malinký kamienok v topánke. Ani o ňom nevieme, no v určitej chvíli, pri ďalšom šliapnutí, naň narazíme a zrazu to pekelne omína. Tak vidíš, čo dokáže tak miniatúrny kamienok.
Jedna obyčajná veta rodinného známeho na konto telesnej dispozície, dokáže spôsobiť poruchu príjmu potravy u dieťaťa. Jedna obyčajná otázka ohľadne toho, kedy žena už konečne plánuje deti, môže byť bodnutie nožom priamo do srdca. Totiž, tá žena možno nemôže mať deti, pritom je to tá jediná vec na svete, ktorú by si priala. A potom sú tu slová, ktoré nám dajú nádej. Možno falošnú, možno krátkodobú. Tie, po ktorých obvykle zostávajú oči pre plač a zlomené srdce grátis.
Aby to nebolo tak čierne, tak mám aj pozitívne príklady. Našťastie je ich neúrekom. Vezmime si takýto článok, vetu v knihe, na plagáte v metre. Povzbudivé slová kamarátky. Pochvala od kolegu. Občas pár slov zmení človeku celý deň. V tom pozitívnom zmysle slova. Občas nám pár slov dodá motiváciu, nakopne nás. Aktivuje silu, ktorá nás prijme znovu vstať, keď už si myslíme, že to nedokážeme. Niekedy nám pár vľúdnych a láskavých slov zachráni našu sebahodnotu. Rozsypané kúsky srdca znovu zlepia dokopy. Občas k nám slová doputujú presne v ten správny čas. Správne slová, v ten správny okamih. Obyčajné slová. Až takú majú silu.
Takže ako to je? Sú slová len obyčajné slová?
Nie sú to v skutočnosti obyčajné slová, ktoré vedia mať neobyčajnú silu?
Prečo niektorým slovám nechceme veriť a iným uveríme hneď? Prečo sa nás niektoré slová tak dotýkajú? Čo sa nás dotýka, to sa nás týka. (Prečítaj si to ešte raz. Pomaly. Dvakrát. Čo sa nás dotýka, to sa nás týka.)
Nestalo sa ti niekedy, že ti niekto povedal to, na čo nikdy nezabudneš? Bolo to pozitívne alebo negatívne? Pri akej príležitosti si na to spomenieš?
Možno slová nie sú len obyčajné slová. Možno sú to kúsky nás, ktoré nechávame v tých druhých. Možno práve preto by sme s nimi mali narábať ako s niečím krehkým. Pretože niekedy stačí pár slov na to, aby niekoho zlomili, alebo naopak, aby ho poskladali dohromady.
Slová, obyčajné slová.
Nechaj ich doznieť. V tichu.
Tvoja Adri
