ÚPLNÍ CUDZINCI

Pred pár dňami som sa pýtala vás, čitateľov mojich článkov, ktorú z dvoch tém pre ďalší článok, by ste vybrali. (Mimochodom, je strašne skvelý pocit môcť napísať, že mám čitateľov, ďakujem!) Cudzinci alebo pozornosť. Vybrali ste pozornosť. Článok na tému pozornosť mám čiastočne napísaný a určite sa tu objaví. No posledné dni mám plnú hlavu myšlienok, ktoré súvisia s cudzincami. A ako to tak v živote chodí, autor vždy premieta do svojej tvorby to, čo s ním v tej danej chvíli rezonuje najviac. Preto dnešný článok bude o úplných cudzincoch.

V priebehu života stretávame kopec cudzincov a nemyslím tým ľudí, ktorí pochádzajú z inej krajiny a hovoria neznámym jazykom. Myslím tým ľudí, ktorí si žijú svoje životy, paralelne s tými našimi. Sú to ľudia, o ktorých nevieme nič, nehrajú v našom živote žiadnu rolu. Ľudia, ktorí na nás nemajú nijaký vplyv a náš život bez nich funguje úplne normálne. Ani nevieme, že existujú. Možno nám práve niečo chýba, ale na druhú stranu zažívame mnoho dní, kedy si uvedomujeme, že sme šťastní.

Potom stretávame cudzinca. Po tom všetkom, čím som si prešla, dnes už každého človeka vnímam ako učiteľa. Totiž, každý koho stretneme nás má niečo naučiť. Neverím tomu, že by sme niekoho stretli len tak. Konkrétni ľudia nám do života prichádzajú práve vtedy, keď potrebujeme, aby prišli. Presne z toho istého dôvodu naše životy opúšťajú. Preto, lebo už sme sa od nich naučili to, čo sme mali, alebo aj preto, lebo sa ešte potrebujeme naučiť niečo iné. Možno preto, aby sa naše cesty mohli zase niekedy spojiť.

Obvykle, keď nás niekto niečím zaujme, sú za tým dve veci. V prvom rade je to preto, že máme mnoho podobného. Nie nadarmo sa hovorí, vrana k vrane sadá. Určite ste už neraz počuli o pojme zrkadlenie. Tí ľudia, ktorí sa pre nás stávajú najbližšími nám zrkadlia vlastnosti, ktoré sami máme. Často nás na nich irituje práve to, čo sami robíme. Skús si aj ty všimnúť, čo ťa na blízkych najviac štve a zamysli sa nad tým, či to nemôže byť práve preto, že to robíš sám/sama.

Človek, ktorý sa s cudzinca transformuje na blízkeho človeka, má zároveň niečo, čo nám chýba. Preto nás to k nemu tak ťahá. Dáva nám to, čo sami nemáme. Naplňuje banku našej osobnosti. To je to, prečo sa s tým človekom cítime dobre. Cítime sa celistvejší. Jeho iná perspektíva, nám ponúka riešenia na naše problémy, pri ktorých sme sa v rámci ich riešenia, ocitli v slepej uličke. Tento človek nás dopĺňa. Je jing, pre náš jang.

Áno, je to trochu schizofrenické. To, že človek, ktorý nám prirastie k srdcu je nám v mnohom podobný, no zároveň má to, čo my nemáme. Z toho buď môže vzniknúť epická rozprávka, alebo aj vojnová dráma. Ale o tom inokedy.

Takže, vrátim sa späť. V živote robíme rozhodnutia. Dopredu nikdy nevieme, ako sa náš život zmení potom, čo sa rozhodneme. Isté je len to, že každé naše rozhodnutie roztočí sled udalostí, ktoré sa začnú diať. Do života nám posiela cudzincov.

Stretávame cudzinca. Toho cudzinca môžeme stretnúť vo fitku, na úrade, v metre. Môže to byť kolega z práce, o ktorom ste si na vianočnom večierku mysleli, že je úplný kretén a vôbec ste sa mu s tým, čo si o ňom myslíte, neváhali zdôveriť. Som si istá, že každý z nás má v živote človeka, o ktorom by nikdy nepredpokladal, že sa s ním zblíži natoľko, že prestanú byť jeden pre druhého  cudzincami. Nie raz som počula príbehy najlepších kamarátok, ktoré začínali slovami: „Bože ja som si o nej na začiatku myslela, že je to namyslená krava.“ Nie raz som počula príbehy lásky, ktoré začínali slovami: „No na začiatku sa mi vôbec nepáčil, nebol to môj typ. Kto by bol povedal, že o tri roky budeme plánovať svadbu.“ To je tá krása nášho života. Nikdy nevieme, ktorí z tých cudzincov, sa stanú našou blízkou osobou.

Koľko je ľudí, toľko je príbehov. Niekedy sa stane, že nám ten cudzinec skríži cestu, len na chvíľku, ale blízkymi sa stanete až za nejakú dobu. Inokedy vstúpi do vášho života ako cudzinec, no za pár dní už je to vaša najbližšia osoba. Niekedy je v živote roky, inokedy len sezónu.

Najviac nápadov na články a myšlienok ku mne prichádza obvykle pri behu, alebo potom, čo sa vrátim z akejkoľvek športovej aktivity a som sama. Ani tentokrát to nebolo inak. Zamýšľala som sa nad tým, aké je to zvláštne, že nám niekto bol tak blízky a zo dňa na deň sa pre nás stane úplným cudzincom. Úplný cudzinec sa ako mávnutím čarovného prútika, stane najdôležitejším človekom v našom živote. Najdôležitejší človek v našom živote, sa za okamih stane úplným cudzincom.

Vnímam to tak, že existuje niečo, ako neviditeľný most. Ten cudzí človek pomaly postupuje po moste, a dostáva sa k nám bližšie a bližšie. Tým, že sa rozprávame a zdôverujeme. Postupne odkrývame jeden pred druhým svoje ja. Jeden druhému priznávame naše vlastné omyly, za ktoré sa dodnes hanbíme. Bavíme sa o chybách, ktoré sme urobili a stále nás občas napadne, aké by to asi bolo, keby sa nestali. Odkrývame pred sebou naše najtajnejšie priania a naše sny, ktoré  nás dennodenne poháňajú vpred. Sme pred sebou úplne nahí. A práve z tejto nahoty vzniká blízkosť dvoch duší. Spojenie. Láska, o ktorej už vieme, že má mnoho podôb.

Občas sa až desíme toho, čo všetko tomu druhému o sebe povieme. Lenže v tej chvíli to cítime ako tú najprirodzenejšiu vec na svete. Keď nás prepadne vlna racionality v hlave nám vyvstávajú otázky: Mala som mu to povedať? Nemôže to všetko, čo už o mne vie raz zneužiť? Neotočí sa to nakoniec proti mne? Nuž, to nikdy dopredu nemôžeme vedieť. Aj nemožné, je možné.

S cudzincom, ktorý sa má stať súčasťou nášho života, to už tak býva. Čím viac času spolu trávime, tým viac sa zbližujeme. A zrazu, ani sa nenazdáme, a na tom človeku nám začne záležať. Už nie je cudzinec. Už prešiel neviditeľným mostom. Už sa stáva súčasťou nášho života. Súčasťou nášho srdca.

Presne tak to bolo aj s mojim posledným cudzincom. Hneď sa mi vybavia naše siahodlhé debaty. O všetkom možnom. Už druhý večer, ktorý sme spolu strávili, trval viac ako štyri hodiny. Presne ten večer som si niekoľko krát pomyslela: Bože, prečo mu to vlastne hovorím? To je asi too much na to, že sa vidíme druhý krát.

Otvorila som pri príležitosti písania tohto článku svoje poznámky. Áno, mám svoje poznámky, denník, ktorý si nepíšem každý deň, len keď mám potrebu, takže by som ho asi nemala nazývať denníkom. Je to pre mňa terapia, priestor, kde môžem zo seba vypustiť všetko. Všetko čo ma ťaží, alebo mi naopak robí radosť. Priestor, ktorý je len a len môj. Moja osobná tajomná komnata. Keď prídem na niečo, čo by som chcela zdieľať, lebo cítim, že je to správne, poznámky a zápisky sa objavujú v článkoch. Posielam ich ďalej. K vám.

No ale poďme už k tomu úryvku a k téme. Toto som si o svojom poslednom cudzincovi napísala, keď sme sa začali stretávať:

Strašne mi pripomína mňa. A to ma na jednu stranu desí. Je milý, pozorný, akčný, no ale na druhú stranu nevyspytateľný.

Pripomína mi mňa? Zrkadlenie, moji milí.

V ďalších riadkoch, ktoré boli o jednom z našich rande, aj keď sme čas, ktorý sme spolu trávili týmto pojmom nikdy nenazývali, sa objavilo:

Dosť sme sa potom bavili o minulosti a mne tak nejak došlo, že mu hovorím asi až príliš veľa vecí a že to asi ani nie je úplne nutné. Ale je fajn, že si to vieme vždy spolu prebrať.

Aj to som už spomínala. Sama sebe som sa divila, čo všetko som tomu cudziemu človeku o sebe povedala. Ja, čo a priori veľkú dôveru v ľudí nemám.  

Čas plynul, a času, ktorý sme spolu trávili, bolo čoraz viac. Prispôsobovali sme si ho tak, aby sme sa mohli vidieť, aj keď sme toho mali obaja veľa. Pristihla som sa, že som v Brne čoraz častejšie a že sa snažím hľadať cesty ako byť s ním, na úkor čohokoľvek iného.

Neviditeľný most.

Mám zmiešané pocity. Štve ma to, že ma celá tá situácia s ním začína trápiť a že asi neviem byť tak nad vecou, ako by som chcela. Shit, to to prišlo pomerne skoro. Trochu som čakala, že sa dnes uvidíme, keďže sa neuvidíme celý týždeň. Som smutná a fakt ma to neuveriteľne serie.

Tu som si začala uvedomovať, že ten človek začína mať na mňa vplyv. Cítila som sklamanie, preto, že sme sa mali vidieť a nevideli. V tejto chvíli už bol skoro na druhej strane mostu.

A posledný úryvok o našom výlete, kedy som si definitívne uvedomila, že už stojí priamo predo mnou, na mojej strane mostu.

Potom sme vyrazili na výlet. Šli sme do okolia Blanska, do lomu. Plavky som nemala, takže som v spodnom prádle plávala tam a späť. Táto časť sa mi veľmi páčila. Dal mi svoje pončo a objímal ma. Tu mi je najlepšie. Chvíľu sme posedeli, a šli sme hľadať, kde sa ubytujeme. Ešte predtým sme sa prešli lesom so západom slnka. Bolo mi fajn, mala som chuř robiť hlúposti, šantiť. Rozbehla som sa a skočila na neho. On ma točil vo vzduchu. Potom sme pomerne dlho blúdili a hľadali nejaké fajn miesto. Nakoniec sme ho našli. Postavili stan, dali si večeru v kufri auta. Hrali sme našu otázkovú hru. (Každý z nás musel vymyslieť 10 úloh/otázok. Potom sme ich dali dohromady a striedavo si losovali. Dodnes ma mrzí, že sme ju nikdy nedohrali.) To bolo celkom zaujímavé. Stihli sme ich len pár, ale nedá mi nespomenúť, ako som sa nasmiala keď mi spieval „Krátke lásky“ od Paľa Haberu v slovenčine. Alebo keď som mu musela za 3 minúty niečo predať. Alebo urobiť minútovú prezentáciu toho, ako ideálne nežiť hodnoty spoločnosti, v ktorej pracujeme. Na oblohe bolo milión hviezd. Dokonca som zas videla jednu padať. Ktovie, či sa mi splnia tie sny, ktoré si vždy želám. Extrémne ma rozosmiala aj jedna situácia, kedy sa ma spýtal, či ma nebolí hlava. Ja že, nie prečo? A on, no ako si spadla z tej oblohy. A mne to prišlo tak absurdné, až som chytila záchvat smiechu. Najviac sa mi páčila moja úloha pre neho – pobozkať ma najlepšie, ako vie. Fakt to bolo dobré. Po nejakej chvíli už bolo dosť chladno, tak sme šli do stanu. Tam sme dali asi ešte jednu otázku – musel mi popísať najromantickejšie rande. A priznám sa, že som sa tiež celkom smiala. Potom sme sa už vzájomne zahrievali. No a následne sme po chvíli zaspali. Musím povedať, že som mala dosť premýšľavú náladu a jediné, čo ma na tom mrzí, je asi to, že som si to neužila tu a teraz, pretože ma niektoré myšlienky až príliš vyrušovali. Noc bola fajn, chvíľkami mi bola zima. Nad ránom šla okolo asi nejaká pani so psom na vychádzku, tá ma zobudila. Spýtal sa ma, či chcem zahriať. No chcela som. Pekné prebudenie. Potom sme už začali baliť veci. Dali sme ešte jednu hru a raňajky v kufri auta. No a potom mi bolo trošku smutno, že už sa rozlúčime.

Premýšľala som, či do tohto článku chcem zaradiť aj fyzickú blízkosť. Nevedela som sa rozhodnúť, no popri tom, ako som spomínala na zážitky so svojím posledným cudzincom, som si uvedomila, že práve v tomto prípade, to bolo aj o fyzickej blízkosti. Veľa krát sa nám stáva, že si s niekým rozumieme, zdieľame spoločné hodnoty, no zároveň ctíme aj naše opačné perspektívy, čo obohacuje náš život. Keby som to zabalila do spirituálna, niekedy sa nám stane, že stretneme našu spriaznenú dušu. Alebo si v danej chvíli aspoň myslíme, že sme ju stretli.

Niekedy nám však ten človek skrátka nevonia. Proste tam nie sú „tie ohňostroje“. Napriek tomu, že si tak strašne rozumieme, je to ako polievka bez soli a korenia. S mojím posledným cudzincom to ohňostroje boli. Od začiatku, až dokonca. Práve preto, že sa mi stal blízkym človekom, fyzicky aj nefyzicky, som si myslela, že je to ten pravý. Pretože tak som si to vždy predstavovala. Tak sa s cudzincov, stávajú milenci. Odvážne, ale už som aj tak skoro nahá. Raz keď sme sa s mojím posledným cudzincom milovali, som prežila moment, ktorý som zatiaľ nezažila nikdy predtým. Zaujímalo by ma, či ho ešte niekedy zažijem, ale chcem veriť, že áno. Milovali sme sa a pozerali sa jeden druhému do očí. Aj keď spomienky blednú, túto si pamätám úplne presne. V tom momente som zažila magic. Trval len pár sekúnd a veľmi ťažko sa opisuje. Ak by ste si to chceli predstaviť, bolo to niečo, akoby vaším telom na chvíľku prešla elektrina, alebo niečo také. Ani jemu som o tom nikdy nepovedala…

Cudzinec sa stáva našou najbližšou osobou. Ste spolu vždy, keď sa dá, pretože chcete. Otvárate kalendáre a vymýšľate kedy a kde sa uvidíte, aby ste bez seba boli čo najmenej. Je to človek, o ktorom viete, kedy máva tenis. Je to človek, o ktorom viete, že nemá rád papriku a preto v šalátoch, ktoré robíte chýba, aj keď ju máte radi. Zdieľate spolu každodenný život. Je to prvý človek, ktorého vidíte, keď ráno otvoríte oči. Je to prvý človek, od ktorého vám príde správa na messenger, keď spolu nie ste. Je to posledný človek, s ktorým sa pred spaním rozprávate, alebo smejete v posteli. Je to posledný človek, na ktorého myslíte, keď idete spať a neleží vedľa vás. Človek, ktorému ako prvému napíšete, keď sa vám niečo podarí, alebo vás niekto naštve. Je to človek, na ktorého tvár sa tešíte, keď v zámku počujete pohyby kľúča.

Čas plynie. V medzičase sa stane veľa vecí.  Veľa dobrého i zlého. Veľa sa naučíte, no zároveň si uvedomíte, že sa ešte veľa musíte naučiť. Vidíte, že aj ten druhý ešte potrebuje zopár lekcií z predmetu, ktorý nazývame život. Nech je dôvod akýkoľvek, vaše cesty sa rozchádzajú. Ďalej sa musí učiť každý sám. Aj lúčenie má mnoho podôb. Niekedy je bolestivé, inokedy sa nám po ňom hrozne uľaví. Niekedy je sprevádzané drámou, inokedy prebehne v dokonalej tichosti. Niekedy je dobrovoľné, inokedy na silu. Niekedy je dôsledkom vojny, ktorá neskončila mierom a obe strany čítajú mnohé obete. ,

Už niet blízkej osoby, ktorej po víkende, kedy ste boli od seba, rozpoviete všetky zážitky. Už niet toho človeka, ktorému chcete napísať niečo vtipné a viete, že to pochopí len on, pretože váš interný humor. Už niet toho človeka, ktorý vás držal každý večer v objatí. Už si ráno nenájdete od neho správu na messengeri. Už neviete, či sa mu dnes na tenise darilo, alebo nie. Paprika sa znovu objavuje v šalátoch, ktoré si chystáte na večeru. Život ide ďalej a pomaly, ale isto, sa vracia do podoby z pred stretnutia s vašim cudzincom. Už na tú blízku osobu nemyslíte každé ráno, keď vstanete.

Ona totiž pustila vašu ruku, otočila sa a pomaly kráča znovu späť na druhú stranu mosta. Možno sa pokúsite ju predbehnúť a zastaviť, no ona sa znovu otočí a hovorí, že musí ísť. Možno stojíte na mieste a nemôžete sa pohnúť. Ona sa pomaly vzďaľuje. Možno si po chvíli uvedomíte, že ani vy nemôžete zostať stáť a tak sa vydáte ďalej tam, kam ste mali namierené. Opačným smerom ako vaša osoba. Už viete, že na tej ceste pravdepodobne stretnete ďalších cudzincov. To vám dodáva silu. Kráčate ďalej a občas sa ešte otočíte späť. Vždy keď sa tak stane, je vaša osoba ďalej a ďalej. Je čoraz menšia a menšia. Až sa raz otočíte a uvedomíte si, že tam už nie je. Už vám zmizla z dohľadu. A tak sa blízke osoby stávajú cudzincami. Kruh sa uzatvára.

Možno to znie smutne a svojím spôsobom to smutné je. Je smutné, že ľudia, s ktorými sme zdieľali život, ľudia s ktorými sme sa milovali, ktorí sa dotýkali nášho srdca i tela, sú zrazu úplne cudzími ľuďmi. No tak to skrátka v živote chodí. Cudzinec, blízky človek, učiteľ, lekcia, cudzinec. Dokola a dokola. No a koniec koncov, nikde nie je napísané, že s niektorými ľuďmi sa znovu nestretneme. Vtedy keď to budeme potrebovať, keď bude správny čas. Ako som už niekoľko krát spomínala, čo má byť tvoje sa ti vráti, a čo nie, aj tak v tvojom živote neostane. Aj keby si urobil/urobila čokoľvek. Uvedomiť si to a akceptovať, to je skutočná sloboda.

Na záver si opäť požičiam slová Paola Coelha, slová z knihy Alchymista, ktoré to dokonale vystihujú:

Santiago ju chcel vziať za ruku. Ale Fatima ďalej držala uchá džbánu. „Povedal si mi o svojich snoch, o starom kráľovi, o poklade. Povedal si mi o znameniach. Ničoho sa preto nebojím, pretože práve znamenia mi ťa priviedli. Aj ja som súčasťou tvojho sna, tvojho osobného príbehu, ako tomu hovoríš. Preto chcem, aby si ďalej šiel za tým, čo si prišiel hľadať. Ak budeš musieť čakať na koniec vojny, dobre. Ale ak budeš musieť odísť skôr, choď za svojim príbehom. Piesočné presypy sa menia s vetrom, ale púšť zostáva rovnaká. Tak to bude aj s našou láskou. Maktub. (Maktub je arabské slovo a znamená „to je písané,/je napísané“ inými slovami „to je dané“, je významnou súčasťou islámu a zaoberá sa filozofickou myšlienkou predurčenia a osudu.) Ak mám byť súčasťou tvojho príbehu, jedného dňa sa vrátiš.“

S láskou Adri