CESTA ODVAHY

Už niekoľko dní premýšľam, o čom by mal byť ďalší článok.  O čom by som chcela, aby bol. Môj život sa práve dosť významne mení, každý deň sa niečo deje a ja mám v hlave pretlak toľkých rôznych myšlienok a pocitov, že ich zatiaľ nedokážem usporiadať do súvislého celku. Chcela by som sa vyjadriť k niekoľkým témam a neviem si vybrať, ktorá je práve teraz tá najdôležitejšia a najprioritnejšia. No a samozrejme by som najradšej písala o tom, čo práve žijem, ale to ešte nejde. To pôjde až časom. Sama neviem, čo bude. Život.

Všetko vyššie uvedené vyplýva z toho, že som si uvedomila jednu zásadnú zmenu v sebe. Zásadnú preto, že mi došlo, že jedna etapa života definitívne skončila. Niekam som došla. Do cieľa. A teraz som vo fáze kedy začínam úplne odznova – práve sa pred mojimi očami definujú nové ciele, s úplne novými výzvami. Je to zmena.

Všetky moje dnešné presvedčenia, ktoré som teoreticky nadobudla za posledných, dajme tomu päť rokov, som začala uvádzať do praxe. Konečne. Všetky tie myšlienky a múdre rady, o ktorých som racionálne vedela, že sú správne, len som nebola pripravená ich do života zaradiť prakticky, už sú jeho súčasťou. Všetko o čom som tie posledné dlhé roky snívala, sa stalo. Nebolo to zo dňa na deň, prichádzalo to postupne. Síce píšem, že som o niečom snívala, no v skutočnosti som na tom tvrdo pracovala. Ani som si neuvedomovala, že sa to deje.

Niekedy som bola sama prekvapená, ako som nejakú situáciu zvládla. Ako som v nej reagovala. Aká som bola pokojná. Ako som sa nečakane rozhodla, zastala sa samej seba, vybrala si neistotu, miesto istoty. Úprimne, nečakala som to od seba. Pár krát som samú seba prekvapila. Niekedy som proste len robila náročné rozhodnutia, pretože som cítila, že tam kde som, byť nemám. Že to nie je správne, že tá osoba nie je tá správna, že sa v tej situácii necítim dobre. Aj keď som racionálne nevedela vysvetliť prečo. Ani sebe samej. Aj keď všetci ostatní na mňa pozerali ako na blázna. Aj keď nič lepšie v dohľade nebolo.

Ani som nevedela kam idem. Len som šla. Kráčala a prekonávala prekážky. Tie, ktoré mi do cesty dali iní, no aj tie, ktoré som si do cesty kládla ja sama. Bojovala som, často sama so sebou. Je fakt náročné bojovať proti jedinému človeku, s ktorým ste celý život 24/7, od prvého nádychu až po posledný výdych. Proti tomu jedinému človeku, na ktorého sa v živote môžete vždy spoľahnúť.

Hľadala som. Tak úpenlivo som niečo hľadala, no ani som nevedela čo. Chvíľku som si myslela, že hľadám šťastie, potom úspech a uznanie, potom partnera. V každej z týchto oblastí som opakovane zlyhávala. Teda aspoň tak som sa cítila, že som zlyhala. V skutočnosti som sa počas celej dej doby, v každej z tých oblastí rozvíjala. To však vidím až dnes. Kedysi som mala plán, plán ktorý mi nevyšiel. Všetci okolo mali plány. Dlho som sa trápila tým, že ja ešte nemám to, čo majú ostatní. Vlastne už nemám ani ten plán.  Ešte stále tam nie som, no pritom som mohla byť. Už dávno. Keby som neurobila tie ťažké rozhodnutia, o ktorých som z času na čas pochybovala, či boli naozaj správne. Veď to mohlo byť také ľahké a priamočiare a ja som si vybrala ťažšiu a neistú cestu. Lenže to som ja.

Akonáhle som pocítila, že toto nie je to najviac, čo od života môžem dostať, potrebovala som ísť ďalej. Musela som. Nedokázala som sa s tým uspokojiť a bola som zvedavá, čo ešte príde. Odkráčala som ďalej. Nevedno kam. Od istého momentu, kedy mi nevyšli plány, ktoré som si vysnívala, už som sa na plány vykašľala.

Na tej ceste som stretla veľa ľudí, niektorí to so mnou mysleli dobre, iní nie. Niektorí prišli a zase odišli. Iní zostali. Niektorí mi ublížili, niektorým som ublížila ja. Niektorých som musela poslať preč, niektorých nechať ísť. Na tej ceste som musela čeliť aj traumám z detstva, toxickým vzorcom chovania, úzkostiam, strachom, bolestiam, pochybnostiam. Nevzdala som sa a šla som ďalej, aj keď bolo obdobie, kedy vo mňa neveril nikto. Ani ja sebe samej. Kedy ma každý spochybňoval, neveril, že niečo dokážem. Cítila som sa sama. Sama na všetko.

No šla som ďalej, aj keď som občas mlela z posledného, občas som sa plazila po kolenách a občas som nehybne ležala a mala pocit, že ďalej už ísť nezvládnem, že už to proste nedám. Nakoniec som niekde dorazila. Hľadala som niečo stabilné, nejaký pevný bod, oporu, istotu. Niekoho kto tu bude so mnou stále, niekoho kto mi bude rozumieť. Niekoho, na koho sa môžem spoľahnúť.

Kráčala som a kráčala, až som dorazila do cieľa. Našla som, čo som hľadala. Našla som seba. Hľadala som seba, pretože som sa samej sebe stratila. Vďaka všetkému, čo sa mi na tej ceste stalo, sa dnes poznám perfektne. Viem čo chcem, čo nechcem, na čo mám, na čo nemám, čo potrebujem a čo nepotrebujem. Viem, čo je pre mňa to správne a najlepšie. Pre mňa. Kým to nezistíš, do ďalšieho levelu nepostúpiš. Našla som seba, takže už nikdy nebudem sama. A potom sa mi to celé spojilo.

Odvaha. Chceli ste, aby som napísala niečo o odvahe. Odvaha je nesmierne dôležitá, a to v mnohých ohľadoch. Či som odvážna? Myslím si, že áno. Bez odvahy by som nedošla k sebe samej. Pretože čeliť sebe samému, to je beh na dlhú trať. Veľmi ťažký beh.

Najdôležitejšia odvaha je odvaha prijať zodpovednosť za svoj vlastný život. Je extrémne veľa ľudí, ktorí dlhodobo žijú v pozícii obete. Vidím ich okolo seba neúrekom. Viem, prečo v tej pozícii sú. Je to totiž pohodlná pozícia, pretože v pozícii obete nemusíš mať odvahu. Nemusíš nič meniť. Proste si tam len tak hovieš a aj keď ti v tom nie je dobre, zostávaš. Druhých ľudí obviňuješ z vlastného nešťastia, z vlastných negatívnych emócií a pocitov. Pútaš na seba pozornosť, neustále sa sťažuješ, hovoríš, aké máš nešťastie a smolu. Chceš aby ťa iní ľutovali a dávali ti za pravdu. To ti robí dobre a takých ľudí vyhľadávaš.

Málokto ti povie pravdu, lebo sa bojí, že ju neunesieš. Ale ja tu ju poviem, lebo klamstvo je pre teba to najhoršie a verím, že to zvládneš. Verím ti. Pravda je, že za to, v akej situácii si, si zodpovedný/á ty sám/sama. Závidíš ostatným to, čo majú lebo ty to nemáš a chceš to tiež. Lenže ten hlavný rozdiel medzi ľuďmi, ktorí niečo majú, a tými, ktorí sú v pozícii obete, je odvaha. Odvaha začať niečo robiť. Konať. Meniť. Meniť seba. Svoje postoje.

Tiež som bola dlho v pozícii obete. Točila som sa v bludnom kruhu vlastného nešťastia a nevedela som z neho vystúpiť. Nechcela som z neho vystúpiť. Nevedela som z neho vystúpiť, lebo som nevedela ako sa to robí. Spomínam si, že som v jednom období bola tak strašne zúfalá, že som nedokázala s nikým riešiť nič iné, len ten svoj problém, na ktorý mi už každý povedal milión krát svoj názor a ja som to stále riešila dokola a dokola. Stále som sa sťažovala na to isté, ale neurobila som nič preto, aby som to nejako zmenila. Podľa mňa som vtedy fakt netušila, že je to možné. Bolo mi trápne a uvedomovala som si, že tým ľuďom so mnou ani nemôže byť dobre, tak som sa s mnohými prestala stretávať.

Dnes viem, že v každej situácii, v ktorej som sa v živote ocitla, som vždy mala na výber. Aj keď som hovorila, že nemám. Mala som, lenže mi to prišlo tak náročné a nezvládnuteľné, že mi prišlo jednoduchšie sa tváriť, že na výber nemám. Dúfala som v to, že realita bude iná, že sa zmení, pretože som si to strašne priala. Niekedy musíme padnúť fakt na úplné dno, aby sme niečo začali robiť. Dno znamená pre každého niečo iné. Pre mňa osobne bolo dnom to, že som zo seba urobila absolútnu kravu, ktorá sa nesmierne ponížila. Zradila som samú seba. Už by som to nikdy kvôli nikomu neurobila. Žiadna situácia nie je bezvýchodisková. Vždy existuje nejaké riešenie. Vždy. Len musíme byť odvážni a musíme chcieť.

Keď sa človek nachádza v určitej situácii, ktorá mu nevyhovuje, má len tri možnosti. Môže situáciu prijať takú, aká je, môže situáciu zmeniť alebo ju môže opustiť. Každá z týchto troch ciest potrebuje dávku odvahy. Stále si myslím, že plytváme hrozne veľa času čakaním na to, že sa niečo zmení, že sa niekto zmení. Myslíme si, že keď budeme trpezlivo, ale nečinne sedieť, niečo nám príde do cesty. Niečo dobré sa nám stane. Život nám tak uteká pomedzi prsty. Nič sa nezmení samo od seba, to sa stane len málokedy. Preto je potrebné mať odvahu a konať. Vidieť to, čo nám do cesty prichádza a prestať nečinne sedieť.

Potrebuješ odvahu pozrieť sa pravde do očí. Odvahu vidieť realitu taká, aká je. Ako fakt. Uvediem príklad. Keď ti niekto povie, že k tebe nič necíti, je potrebné prijať to ako fakt. Tým, že budeš dúfať, že k tebe niekto niečo cítiť bude, klameš seba samého/samú. Je to tvoja túžba, nie je to realita. Preto túžba môže byť na jednej strane tvorivá, no na druhej deštruktívna. Každá minca má dve strany.

Potrebuješ odvahu opúšťať ľudí. Je to veľmi smutné, ale niekedy to inak nejde. Niektorých ľudí musíš opustiť, musíš ich nechať ísť. Musíš sa pohnúť ďalej. Minulosť už bola. Niekedy máme niekoho tak hrozne radi, že ho jednoducho nechceme nechať ísť. Lenže ten človek pre nás nie je. Nie je pre nás vhodný. Chceli by sme aby bol, ale nie je. Preto sa toho človeka držíme. Ak niekoho musíš nasilu držať, nikdy nebol tvoj. To čo k tebe patrí, s tebou bude. Neodíde, vráti sa alebo si ťa nájde. Každým pustením starého, do života privítaš niečo nové. Tak to proste funguje. Nič nie je zadarmo a niečo je za niečo. Rovnováha. Niečo dáš, niečo dostaneš. Niekedy to príde v ešte lepšej forme, než si si myslel/a.

Potrebuješ odvahu povedať nie. Nie sme nikomu nič dlžní a nie sme nič povinní. Odvahu ozvať sa, keď sa ti niečo nepáči, odvahu nesúhlasiť s názorom druhého, odvahu povedať „hej práve prekračuješ moje hranice a nepáči sa mi to, tak s tým prestaň.“

Potrebuješ odvahu povedať áno. Sebe samému. Tým druhým. Odvahu sa opýtať, keď nevieš.  Radšej sa budem chvíľu cítiť ako blbec, než žiť roky v nevedomí. Vždy som bola toho názoru, že budem viac ľutovať čo som neurobila, než to, čo som urobila. Podľa toho sa riadim dodnes.

Aj moja posledná osobná skúsenosť mi potvrdila, že je to tak správne. Bola som v situácii, ktorá mi nevyhovovala. Nevyhovovala mi dlhodobo a nijak sa nemenila. Už som vo fáze života, kedy nechcem zbytočne strácať čas. Ako som sa do tejto fázy života dostala? Stratila som veľa času. Tak to v živote chodí. Aj učenie z chýb nám dodáva odvahu.

To ako situácia dopadne, nezáležalo len odo mňa. Potrebovala som sa totiž opýtať druhej strany. Niektoré situácie človek sám nikdy nevyrieši. Keďže som sa však rozhodla situáciu zmeniť, musela som podniknúť krok. K tomu som potrebovala odvahu. Odvahu na to, postaviť sa tejto situácii čelom, aj keď mohla dopadnúť dvojako – buď ju budem musieť definitívne opustiť, alebo sa začne meniť na situáciu, ktorá mi bude vyhovovať. Boli pre mňa prijateľné len tieto dve možnosti. Prijateľné. To znamená, že som sa rozhodla prijať obe varianty. V prípade potreby ísť ďalej.

Vďaka odvahe táto situácia pre mňa dopadla dobre. Teda zatiaľ to tak vyzerá, pretože to sa samozrejme môže zmeniť. Nič nie je definitívne a život je zmena. To už sme si povedali. A to si prosím tiež zapíš, ak ešte nemáš. No, keby som nemala odvahu, tak by som mohla za nejaký čas ľutovať a pýtať sa samej seba, čo by bolo keby?

Život je konštantná zmena a preto na zmeny musíme byť pripravení. Aj keď sa nám nepáčia. O to viac v dnešnom svete, kedy sa všetko mení z minúty na minútu. Čo platilo včera, zajtra nemusí. Minuloročný trend je dávna história. Zo začiatku zmeny sabotujeme. Lebo nás vyhadzujú z konceptu, prinášajú nové situácie, na ktoré nie sme zvyknutí. Musíme sa znova učiť, znova robiť chyby, zdokonaľovať sa. Aj očividne pozitívne zmeny sú občas desivé, no ešte nikdy som sa nestretla s tým, že by sprvoti veľmi nepríjemná zmena, človeka s odstupom času nedostala na oveľa lepšie miesto, než si kedykoľvek myslel, že sa dostane.

Čím viac (na oko) neželaných zmien zvládneme, tým viac odvahy na to, aby sme zmeny sami iniciovali nadobudneme. Je to ako tréning. Tréning robí majstra. Majstra v zodpovednosti za svoj vlastný život. To ako bude vyzerať, máš v rukách jedine ty sám/sama. Nikto iný. Veci sa dejú, ľudia podnikajú kroky, ktoré ťa ovplyvnia.  Nad tým kontrolu nemáš, to neovplyvníš a musíš na to reagovať. Ale aj svoju reakciu si môžeš vybrať. Aj nijaká reakcia je reakcia. To je dôkaz o tom, že byť obeťou je tiež len tvoja voľba.

Potrebuješ mať odvahu zmeniť seba samého. Nie preto, že to chce niekto iný, ale preto, že niektoré vzorce chovania, ktoré sme kedysi nadobudli nášmu životu už viac neslúžia. Už sme z nich jednoducho vyrástli. Keď sa nebudeš báť ohýbať a meniť seba, tak sa nemusíš báť žiadnej zmeny, žiadnej nečakanej situácie.

Toto všetko som si uvedomila a snažím sa tak žiť a žije sa mi omnoho ľahšie. Skús sa aj ty zamyslieť, ako si na tom. Možno ťa to prekvapí. Život je cesta odvahy.

Ja ti z celého srdca želám:

Odvahu byť sám/sama sebou.

Odvahu postaviť sa svojím strachom zoči voči.

Odvahu povedať nie.

Odvahu povedať áno.

Odvahu sa opýtať, keď nevieš.

Odvahu postaviť sa za seba.

Odvahu prijať zodpovednosť za svoj život.

Odvahu sa rozhodnúť.

Odvahu odpustiť a opustiť.

Odvahu zabuchnúť za sebou dvere a otvoriť nové.

Odvahu vybrať si čo je správne, nie čo je ľahké. Nezabudni, že ťažké rozhodnutie z krátkodobého hľadiska, sa rovná lepší život z dlhodobého hľadiska.

Odvahu urobiť to, čo chceš už dlho urobiť. Zvládneš to! Odvážnym šťastie praje.

Tvoja Adri