Dlho som nepísala, ale v poslednej dobe vo mne rezonovala jedna téma. Nebude to dlhé. Sľubujem.

Slová, obyčajné slová. Aký paradox.

Rozprávanie je jednou z tých najsamozrejmejších schopností, ktorú sme my ľudia dostali do vienka. Siahodlhé omáčky pre tentokrát vynechám, a prejdem rovno ku konkrétnym príkladom, pretože človek sa vždy najradšej utieka ku konkrétnemu. Náš mozog to potrebuje. Podľa mňa najmä vtedy, keď si nie sme istí, či tomu druhému naozaj rozumiememe, alebo on nám. (Ruku na srdce. Som si istá, že každý z nás má občas pocit, že nerozumie ani sám sebe. Preto je logické, že si občas nerozumieme. Sme ľudia, nebuďme na seba tak prísni.)

Zoberme si vzťah. Dvoch ľudí. Muža a ženu…muža a muža alebo ženu a ženu. Skrátka toho, koho si tam sám/sama dosadíš. Vieš ako to u mňa chodí. Začiatky bývajú nádherné. Až tak, že sa zdajú byť neuveriteľné.
Všetky tie krásne vety, ktoré nám tá druhá strana hovorí. „To predsa nemôže byť pravda. To sa mi len zdá. Mne sa nič také pekné nedeje.“, oponuje hlava.

Niektoré slová môžeme počuť aj tisíckrát, stále dokola, a aj tak im neveríme. Máme ich čierne na bielom, môžeme si ich screenshotnúť a vrátiť sa k nim aj o polnoci, keď sa nám nedá zaspať. No aj tak je ťažké uveriť.

Potom tu máme druhý extrém. Predstav si manželov, ktorí sú spolu už nejaký ten piatok. Manžel ženu udrie. Na druhý deň sa jej ospravedlní. Sľubuje, že sa to už nikdy v živote nestane, pretože predsa o ňu nemože prísť. Prosí ju, nech mu dá ešte jednu šancu. Prisahá na všetko a všetkých. Prisahá, že tentokrát to už bude fakt iné. Lenže scenár sa pravidelne opakuje. Ona mu už neverí. Nuž, koľkokrát v živote sme už počuli: Slová nič neznamenajú. Podstatné sú činy?

V taktomto prípade už slovám neveríme.

Keď slová zrania viac než čokoľvek iné

No a potom je tu ten paradox. Slová obyčajné slová.

Ale čo keď v hneve a zúrivosti povieme niečo, čo sa už nedá vrátiť spať? Čo keď to, čo vyslovíme v afekte, druhú stranu zraní natoľko, že sa jej vryje pod kožu ako inkoust? Na celé roky, možno do konca života.

Sama som bola človekom, ktorý bol horlivý. Keď som sa vytočila a dostala sa do špirály emócií, bola som schopná druhej strane slovom neskutočne ublížiť. Neváhala som vytiahnuť tú najhoršiu zbraň: niečo, o čom som vedela, že opačnú stranu zraní. V tom rauši, v tom súboji dvoch eg, mi to prišlo úplne normálne. Každý chce predsa vyhrať a je jedno ako sa k výhre dostane. 

Je pravda, že si nespomínam ani na jednu situáciu, kedy by ma to ex post nemrzelo. Priznávam aj to, že občas som mala problém to priznať a ospravedlniť sa. Nejak mi to nešlo z úst. 

Až kým som nedostala lekciu.

Stalo sa totiž to, že ja som sa zrazu ocitla v pozícii, kedy mi jeden z najbližších ľudí v živote adresoval vetu, ktorá ma extrémne zabolela. Dlho som to nedokázala odpustiť. Niekoľko rokov. Pretože mi ten človek bodol nôž priamo do chrbta. Vytiahol na mňa najväčšiu slabinu, vo chvíli, kedy som sa cítila ako vojak na fronte bez nohy, tesne pred smrťou. Potrebovala som pomoc, dostala som KO. Táto veta ma zabila. Game over.

Aha moment

Vtedy som si to uvedomila a rozhodla sa, že zmením prístup. Postupne som sa ho snažila meniť, pretože zmena nikdy nepríde ako blesk z čistého neba. To len ten aha moment príde znenazdajky. A toto bol on. Obvykle to tak býva. Aha momenty sú často bolavé. Povedala som si, že nikdy nechcem niečím odporným nikomu tak ublížiť. Nikdy nechcem aby sa kvôli mne niekto musel takto cítiť. Nehovorím, že sa mi to vždy podarilo, a že odvtedy moje slovo nikomu neublížilo. To by som bola pokrytec.

No v hádke, alebo keď mnou zmietajú emócie a ja cítim, že ich nemám pod kontrolou, radšej nehovorím nič. Vtedy viem, že nemám čistú hlavu. Veľmi dobre si uvedomujem aj to, že keď slová opustia moje ústa a rozoznejú sa v tichu, už ich nikdy nevezmem späť.

Samej sa ma mnoho slov, viet a súvetí dotklo. Aj keď boli možno vyslovené v afekte, v situácii kedy druhá druhá strana mala dosť čo robiť so sebou. Naozaj sa snažím mať pochopenie, nebrať si niektoré slová osobne. Každý máme občas slabú chvíľku a pre niekoho je to obrana a ochrana pred vlastným zranením. No je pravda, že niektoré slová nejdú vymazať z hlavy. Občas sa nenápadne ozvú a pripomenú. Sú ako malinký kamienok v topánke. Ani o ňom nevieme, no v určitej chvíli, pri ďalšom šliapnutí, naň narazíme a zrazu to pekelne omína. Tak vidíš, čo dokáže tak miniatúrny kamienok.

Jedna obyčajná veta rodinného známeho na konto telesnej dispozície, dokáže spôsobiť poruchu príjmu potravy u dieťaťa. Jedna obyčajná otázka ohľadne toho, kedy žena už konečne plánuje deti, môže byť bodnutie nožom priamo do srdca. Totiž, tá žena možno nemôže mať deti, pritom je to tá jediná vec na svete, ktorú by si priala. A potom sú tu slová, ktoré nám dajú nádej. Možno falošnú, možno krátkodobú. Tie, po ktorých obvykle zostávajú oči pre plač a zlomené srdce grátis.

Aby to nebolo tak čierne, tak mám aj pozitívne príklady. Našťastie je ich neúrekom. Vezmime si takýto článok, vetu v knihe, na plagáte v metre. Povzbudivé slová kamarátky. Pochvala od kolegu. Občas pár slov zmení človeku celý deň. V tom pozitívnom zmysle slova. Občas nám pár slov dodá motiváciu, nakopne nás. Aktivuje silu, ktorá nás prijme znovu vstať, keď už si myslíme, že to nedokážeme. Niekedy nám pár vľúdnych a láskavých slov zachráni našu sebahodnotu. Rozsypané kúsky srdca znovu zlepia dokopy. Občas k nám slová doputujú presne v ten správny čas. Správne slová, v ten správny okamih. Obyčajné slová. Až takú majú silu.

Takže ako to je? Sú slová len obyčajné slová?

Nie sú to v skutočnosti obyčajné slová, ktoré vedia mať neobyčajnú silu? 

Prečo niektorým slovám nechceme veriť a iným uveríme hneď? Prečo sa nás niektoré slová tak dotýkajú? Čo sa nás dotýka, to sa nás týka. (Prečítaj si to ešte raz. Pomaly. Dvakrát. Čo sa nás dotýka, to sa nás týka.)

Nestalo sa ti niekedy, že ti niekto povedal to, na čo nikdy nezabudneš? Bolo to pozitívne alebo negatívne? Pri akej príležitosti si na to spomenieš? 

Možno slová nie sú len obyčajné slová. Možno sú to kúsky nás, ktoré nechávame v tých druhých. Možno práve preto by sme s nimi mali narábať ako s niečím krehkým. Pretože niekedy stačí pár slov na to, aby niekoho zlomili, alebo naopak, aby ho poskladali dohromady.

Slová, obyčajné slová.

Nechaj ich doznieť. V tichu.

Tvoja Adri

The post Slová, obyčajné slová first appeared on .

Už dlho som nad touto témou premýšľala. Jednak preto, že som s ňou pred nejakým časom sama bojovala, ale taktiež preto lebo sa tak nejak vždy riešila, rieši a pravdepodobne aj riešiť bude. Čo tým vlastne myslím?

Keď príde niekto tretí

Ide o to, či keď sa s nami niekto rozíde (alebo sa rozchádzame my), je lepšie odkryť to, že je v tom niekto iný, tretí. Nový, alebo aj staronový. To je v zásade jedno. Dlho som to zvažovala, z rôznych uhlov pohľadu, počúvala, čo hovoria blízki ľudia okolo mňa, a zároveň sa na to opýtala v otvorenej otázke na sociálnych sieťach.

Prečo? Pretože ma zaujímalo ako to bežne človek vidí a aké má k tomu dôvody. Táto otázka ma zaujala rovnako i preto, že som si celý život myslela, že moja odpoveď na ňu je úplne jednoznačná. No zrazu, v priebehu času som si uvedomila, že si tým už tak istá nie som.

Nemusí to byť len otázka rozchodu, ale aj nevery, ako takej. Pretože bohužiaľ, aj nevera sa od počiatku histórie diala, deje a pravdepodobne diať naďalej bude.

Začnem tým, čo si myslím ja sama. Tým, čo vychádza z mojej vlastnej skúsenosti alebo skúseností ľudí, ktorí sú mi v živote najbližší.

Keď kričíš: pravdu, pravdu, nič len pravdu!

Vždy, od kedy si spomínam, som bola názoru, že chcem pravdu. Chcem vždy všetko vedieť. Vždy, aj keby sa jednalo o to najhoršie, čo si len človek dokáže predstaviť a nikdy nechce reálne zažiť. To znamená, že som chcela vedieť to, že ma niekto podviedol, ale aj to, že sa so mnou nerozchádza preto, lebo nám to neklapalo, ale preto, lebo prišiel niekto iný. Niekto, s kým to klape lepšie.

Určite, a to úplne otvorene priznávam, som sa ocitla v situácii, kedy som vyslovene potrebovala nájsť niekoho tretieho, kto je zodpovedný za to, že to skončilo ako to skončilo. Minimálne toho druhého človeka, ktorý ma za niekoho vymenil, ako o číslo menšie nohavice, objednané na Zalande. Jednoducho a rýchlo. V tej dobe som skutočne pátrala a keď sa naskytla, čo i len najmenšia príležitosť, aby som to tomu človeku oplieskala o hlavu a ukázala na neho prstom, neváhala som to urobiť. Nebolo to tak dávno. S odstupom času to nemuselo byť úplne fér.

V tej chvíli som však nemohla inak. Nešlo to. Bola som opantaná bolesťou, ktorú som nedokázala spracovať. Strašne som sa na všetko hnevala. Predovšetkým na seba. Nebola som schopná urobiť to, čo mi otvorilo oči a vďaka čomu som sa konečne mohla posunúť ďalej. To prišlo až v momente, keď som svoju „pravdu“ dostala. Keď som zistila, že zatiaľ, čo som sa točila v kruhu neutíchajúceho pocitu viny, mesiacoch strávených v pozícii obete a vyrovnávaním sa s bolesťou, sa človek, kvôli ktorému sa mi toto všetko dialo, posunul ďalej a skutočne tu je už niekto tretí.

Keď chceme vedieť pravdu, lebo sa snažíme zrieknuť vlastnej zodpovednosti

V prvom momente mi to veľmi ublížilo. Úplne som sa zosypala, musela som prerušiť všetky aktivity a napísať terapeutke. O tom som už raz písala. S odstupom času však viem, že v tomto prípade to prečo mi to ublížilo, v skutočnosti nebol fakt, že existuje tretí človek, ale fakt, že si budem musieť priznať vlastnú chybu a podiel viny, ak sa chcem niekedy posunúť ja. Najviac bolel ten pocit, že mi ten človek naservíroval pravdu, ktorú som si nikdy nechcela priznať. Tým však nechcem ospravedlňovať formu a štýl, akým mi boli všetky tieto informácie podané. Lebo to bol grc.

Prečo to spomínam? Pretože si myslím, že jedným z dôvodov, pre ktoré občas chceme vedieť a pátrať po niekom treťom sú tie, že nie sme schopní sa obrátiť k sebe samým a priznať si, aké chyby sme v tomto vzťahu spravili my. To, čo už nesmieme nikdy urobiť, ak chceme byť s niekým šťastní a prestať si svoje šťastie sabotovať. Tým, že hľadáme niekoho ďalšieho, sa chceme zrieknuť svojej vlastnej zodpovednosti.

Keď pravda viac bolí, než pomáha

S tým do veľkej miery súvisí aj večná otázka toho, či po rozchode svojho partnera sledovať, alebo nesledovať na sociálnych sieťach. Aby sme si to upresnili, bavíme sa o nedobrovoľnom rozchode, ktorý nie je výsledkom vzájomnej dohody, ale o rozchode, kedy ten, s kým sa niekto rozišiel trpí a trápi sa.

Vždy mi prišlo mazanie a blokovanie svojím spôsobom detinské a trápne. Však sme dospelí ľudia, ktorí sa cez veci dokážu preniesť, nie? Lenže, ruku na srdce.

Kto po rozchode nikdy nestalkoval svojho ex partnera?

Komu nikdy nebolo ešte viac zle, keď doma reval a ledva dokázal žiť, zatiaľ čo ex na storiečkach zažíval time of my life? Aj keby to bolo len naoko.

Kto nikdy nečekoval, pred koľkými minútami bol naposledy online a keď to bolo viac ako pred dvoma hodinami, domyslel si, že už je určite s niekým iným?

Kto nikdy nerobil kontrolu všetkých nových followerov opačného pohlavia a nedomyslel si, že to je určite TÁ tretia osoba?

Ak si to práve ty, tak ti fakt zo srdca gratulujem. Ja som to totiž robila. Áno, viackrát. Pretože som bola závislá na tom pocite, keď som zistila, že katastrofické scenáre, ktoré som si vytvorila v hlave sa nenaplnili. Pretože som si myslela, že keď to robím, tak mám nad všetkým kontrolu. Ale hovno!

Pri posledných dvoch rozchodoch som si musela svojich ex zmazať, prípadne aj zablokovať. Minimálne na nejakú dobu. Presne preto, že mi to, že som ich videla a vôbec mala tú možnosť ich stalkovať, robilo extrémne zle. (Určite je poľahčujúca okolnosť to, keď majú zatvorené profily, pretože pokiaľ ich majú otvorené, bude to oveľa náročnejšie pre vašu pevnú vôľu. V tomto som mala našťastie šťastie.)

Prečo by si človek sám robil zle? Toto som pochopila. Pochopila som, že miesto toho, aby som sa zaoberala tým čo sa deje a snažila sa mať kontrolu nad tým, nad čím ju aj tak nemám, musím presmerovať energiu tam, kde mi to robí dobre. Nie živiť to, čo mi robí zle.

Keď chceme vedieť pravdu aby sme sa posunuli ďalej

Polovica z opýtaných tvrdila, že je pre nich lepšie vedieť pravdu. Čo sa mňa týka, v momente, kedy som sa dozvedela, že existuje tretia osoba, sa tento príbeh pre mňa definitívne skončil. Stalo sa mi to viac krát a vždy to tak bolo. Takže mi to samotnej veľmi pomohlo sa posunúť ďalej. Pretože predsa len, niekedy existuje nádej, že sa ešte k sebe s ex vrátite. To sa stáva pomerne často a človek tým dokáže zabiť ohromne veľa času. Obvykle zbytočne, čím sa zároveň podvedome uzatvára pred niečím novým.

Pravdu je určite dobré vedieť v prípade, že to pomôže uzavrieť kapitolu a posunúť sa ďalej. Treba si však uvedomiť, že to dosť pravdepodobne otvorí boliestky, či traumy a pošramotí sebavedomie. Myslím si, že pokiaľ to už chceme vedieť, tak by sme mali mať otvorenú myseľ. Mali by sme to chcieť vedieť predovšetkým preto, aby sme si z toho vzali ponaučenie do budúcnosti a zapracovali na sebe.

Mali by sme byť schopní všetko, čo sa dozvieme nasmerovať k sebe a nesúdiť druhú stranu. No a povedzme si, toto je fakt extrémne ťažké. Hlavne bezprostredne po rozchode, keď nás to všetko tak veľmi bolí a potrebujeme aspoň nejaký čas na to, aby sme to spracovali a získali odstup. Vo finále sme to my sami, kto sa s tým musí zmieriť a kým nie sme pripravení, druhá strana nám v tom nijak nepomôže.

A pozor, nie všetko, čo nám druhá strana nasmeruje musí byť pravda. Niekedy je náročné sa v tom vyznať a odlíšiť, čo skutočne ide za mnou a musím na tom pracovať, a čo je len prostriedok k tomu, aby sa ten druhý cítil lepšie.

Keď máme divný pocit, ale nemáme dôkazy

Stávajú sa však rôzne prípady. Napríklad, môže sa stať, že tam náznaky toho, že v tom je niekto ďalší už dávno boli. Keď je človek vnímavý, tak si všíma zmeny správania a postojov u druhej osoby a povedzme si na rovinu, tie obvykle nevznikajú len tak z ničoho nič. Špeciálne my ženy, máme v tomto tú intuíciu, alebo šiesty zmysel ak chcete, vyvinutejší v porovnaní s našimi polovičkami lepšie.  

Nie je to len domnienka, ale ukazujú to aj výskumy. Ženy majú obvykle vyššiu emočnú inteligenciu a sú citlivejšie na zmeny správania.  Sú pozornejšie v rámci komunikácie, a preto si všímajú detaily a aj neverbálnu komunikáciu. Muži obvykle prehliadajú varovné signály a neveru si často uvedomia až pri jasných dôkazoch, akými sú napríklad správy v mobile.

Niektoré štúdie dokonca zistili, že ženy často pozorujú neveru ešte predtým než fyzicky nastane, alebo než sa začnú prejavovať priame dôkazy. Vo Veľkej Británii prebehol v roku 2018 prieskum, ktorého sa zúčastnilo asi 2 000 respondentov. Z prieskumu vyšlo, že až 85 % žien si všimlo zmeny správania partnera predtým, než neveru odhalili fakticky. U mužov to bolo 70 %. No a ešte jedno zaujímavé zistenie. Podľa Štúdie z University of Western Australia (2019), ženy dokázali správne identifikovať neverníkov len na základe fotiek tvárí v 62 % prípadov, pričom muži, len v 23 %.

Keď si blázon, ale vlastne nie si

Kam tým mierim? Nevera je dôvodom na rozchod v 50 – 60 % prípadov (National Decision-Making Project, 2023). Asi sa zhodneme, že to rozhodne nie je málo. Vysvetlili sme si, ako to my ženy máme. Bohužiaľ, keď nemáš dôkazy a jediné čo máš je „pocit“, pravdepodobne sa stane to, že skončíš onálepkovaná samolepkou s názvom „blázon“, alebo obvinená z toho, že si domýšľaš. (Chlapci, samozrejme si to zase otočte na seba, týka sa nás to obojsmerne.)

Áno, hovorím z vlastnej skúsenosti. Bohužiaľ, nestalo sa mi to v živote len raz. Ten môj „pocit“, sa nakoniec zhmotnil do veľmi konkrétnej podoby.

Aj nedávno sa mi to stalo. Či bol niekto tretí ešte počas vzťahu alebo až po ňom nie je až tak podstatné. Podstatné je to, že som sa ocitla v situácii, kedy som znovu začala pochybovať o svojom zdravom úsudku a spochybňovať seba samú.

Hľadala som odpovede, na nasledujúce otázky: Prečo, keď už sme sa dávno rozišli, mi nedokázal povedať, že už niekoho má? Veď som sa pýtala! Prečo sa zaujímal o to, čo, kedy, kde a s kým robím ja? Zaujíma ťa či som na ne našla odpovede? Nenašla. Dôvodov môže byť mnoho. Čo by si pomysleli ostatní? Ako by ten človek potom vyzeral? To je len jedna z možností. To však nie je to, o čo tu ide.

Problém je v tom, že keď sa niečo také udeje, človeka, s ktorým sa niekto rozišiel, to dosť možno ovplyvní aj do budúcna. Hlavne v prípade, že sa to stane opakovane. Aká je šanca, že bude niekomu novému veriť a že nebude mať niekde na pozadí v hlave otázku, čo ak mi to niekto urobí zas? Odpoveď asi poznáš.

Keď je čas, aby sme boli fér

Preto, ak by ste sa s niekým rozchádzali a ten človek sa nepýta, či je v tom niekto iný, nie je potrebné mu to zavesiť na nos. Niektorí ľudia to proste vedieť nechcú a majú na to svoje dôvody. Lenže v prípade, že sa na to tá osoba otvorene pýta s tým, že jej to môže v ďalšom liečení pomôcť, bolo by fér povedať pravdu. To ako sa veci majú, aj keď to bude bolieť. Úprimne, za seba môžem povedať, že nie je nič horšie než to, keď z vás niekto robí hlupáka. Prípadne do toho zatiahne aj vašich spoločných známych. Do toho by som nešla. To prosím fakt nerobte.

Je úplne bežné, že človek stretne niekoho iného, s kým to klape lepšie. S kým je na rovnakej vlne. Niekoho, s kým všetko ide prirodzene a tak nejak samo. Niekoho, s kým to funguje aj bez extrémnej námahy. Niekoho, s kým sa cíti byť v bezpečí. Doma. Občas to niekoho iného bolí, ale je to kolobeh života. Je to prirodzené a normálne.

Sme však ľudia a preto by sme mali k tým ostatným pristupovať s úctou. Hlavne, keď sme s tým človekom niečo spolu prežili. Keď sme spolu zaspávali, prebúdzali sa a zdieľali svoje životy. Občas je to náročné, hlavne v tých chvíľkach, hneď PO. Keď to tak veľmi bolí a človekom zmietajú všetky možné emócie.

Vedieť, či nevedieť?

To je otázka.

Otázka, na ktorú asi neexistuje správna odpoveď. Niekedy je lepšie vedieť, inokedy nevedieť. Keď som sa vás pýtala na sociálnych sieťach, väčšina z vás pravdu vedieť chcela, aby ste si danú situáciu a vzťah vedeli uzavrieť a posunúť sa ďalej. Najmä z toho dôvodu, aby ste sa nemuseli trápiť ešte aj vymýšľaním rôznych variant a scenárov.

Hlavne vy ženy, ste mali skúsenosti s tým, že keď bol rozchod náhly, mali ste nejaké podozrenie, alebo tam skrátka niečo nehralo, nakoniec sa ukázalo, že v tom niekto tretí bol. Muži sa prikláňali k tomu, že je treba ísť ďalej a nepátrať. Pretože, pravda aj tak časom vyjde najavo. Tu sa mi špeciálne páčil jeden výrok, ktorý mi jeden z vás napísal: minulosť sa nedeje nám, ale pre nás. Myslím, že niet lepšieho záveru, pre dnešné zamyslenie.

Nech už to máš akokoľvek, urob to tak, aby to bolo čo najlepšie pre teba. Ak pravdu vedieť nepotrebuješ a vieš ďalej kráčať aj bez nej, tak choď. Aj keby to malo byť pomalým tempom. Vieš, ako sa hovorí. Pomaly ďalej zájdeš. No a ver tomu, že na tej ceste zase niekoho stretneš. No a čo ak to bude láska tvojho života?

Ak chceš vedieť pravdu, tak sa opýtaj. Ešte predtým skús byť úprimný/á k sebe. Zamysli sa nad tým, čo je vlastne ten pravý dôvod, prečo ju potrebuješ vedieť, či ti v niečom pomôže. Priprav sa na to, že keď ju dostaneš, môže bolieť. Veľmi. Zároveň sa priprav aj na to, že aj keď sa opýtaš, nezaručuje to, že pravdivú odpoveď aj dostaneš. V tom prípade sa s tým musíš vysporiadať sám/sama. Pusti to. Nechaj to ísť. Rob veci, ktoré miluješ, dodávajú ti energiu a zlepšujú náladu. Buď s ľuďmi, ktorí ti vedia vyčarovať úsmev na tvári. Venuj sa sebe. Nájdi si na seba čas a správaj sa k sebe presne tak, ako chceš, aby sa k tebe správal tvoj budúci partner.

S láskou, Adri 

The post VEDIEŤ, ČI NEVEDIEŤ? first appeared on .

Sedím a premýšľam. Kde začať? Začiatok je koniec. Koniec je začiatok.

V poslednej dobe som nemala potrebu zdieľať. Nikde a nič. Obvykle sa mi to stávalo v obdobiach, kedy mi nebolo dobre a nemala som síl na to, aby som sa prinútila k životu. Nemala som chuť písať a už vôbec nie zdieľať. Tentokrát je to prvý krát inak. Nemám chuť zdieľať, ale nie je to preto, že by mi bolo zle.

Ani neviem, kde začať. Neviem, čo všetko napísať, aby to dávalo zmysel. Niektoré veci, ktoré sa dejú, sa veľmi ťažko popisujú ostatným. Pochopiť ich môže len ten, čo ich sám prežil. Stalo sa veľa vecí, ktoré by som na jednej strane najradšej vykričala do celého sveta, pretože by som si priala, aby to všetko zažil každý jeden tvor na tejto planéte. Na druhú stranu viem, že aj keby som to urobila, každý má svoju a úplne inú cestu k tomu, aby to mohol prežiť. Preto je to pre mňa aktuálne tak ťažké, niečo ti napísať.

Čo som v poslednej dobe robila?

Premýšľala som, o čo všetko sa chcem so svetom podeliť. O čo sa chcem podeliť s tebou. No potom mi napadlo: koho to vlastne zaujíma? Koho zaujíma, čo robím, čo si myslím, čo cítim? Veď každý má dosť svojich slastí a strastí. Každý sa stará sám o seba. Napadá mi, že tak by to vlastne asi malo byť. No ďalej premýšľam.

Čo som v poslednej dobe robila?

Kde som bola? V sebe.

Bola som v sebe. Veľa. Počas posledných rokov som strávila neuveriteľné množstvo času tým, že som sa spoznávala. Zisťovala som, prečo sa mi diali veci, ktoré sa mi diali. Pátrala som po tom, prečo sa mi opakovali. Spájala si zažité vzorce svojho správania a ich dopad na môj život. Hlavne na moje vzťahy. Vzťahy s druhými ľuďmi, ale aj na vzťah k sebe samej.

Posledné roky som veľa energie investovala do vzťahov s druhými ľuďmi. Niekedy to malo zmysel, inokedy to bola strata času. Teda svojim spôsobom, pretože všetko ma to nakoniec sformovalo do dnešnej podoby. Som vďačná a nemenila by som. Akurát už niektoré veci vnímam inak. Ale to je v poriadku, pretože aj naše názory sa môžu meniť. Keď ich meniť dokážeme, znamená to, že máme otvorenú myseľ. To čo cítime dnes, nemusíme cítiť o dva mesiace. Náš život je konštantná zmena.

Doposiaľ som si stále hovorila, že musím byť vďačná konkrétnym ľuďom, pretože vďaka nim som sa naučila nejakú novú lekciu. Snažila som sa niekomu za to zlé, čo sa mi stalo dať kredit. Divné nie? Uvedomila som si, že v skutočnosti musím poďakovať sebe samej. Ten človek je len sprostredkovateľ, prostredníctvom ktorého daná lekcia príde. Príde, pretože ju potrebujeme prežiť. Buď sa z nej poučíme, alebo sa bude opakovať. Príde znova, no tentokrát možno s iným sprostredkovateľom. Takto to ide dokola. Koniec je začiatok. Začiatok je koniec.

No ten, komu musíme poďakovať, sme my sami. Za to, že sme tú lekciu zvládli, že sme sa poučili. Rovnako si musíme odpustiť, keď sa nám to nepodarilo. Príde ďalšia príležitosť. To ty sa učíš. Ty sa trápiš, ty získavaš, ty strácaš. Ty si uvedomuješ. Ty zbieraš prežitky. To ty si poďakuj. Poďakuj sebe. Potom skús byť v sebe.

Aby som sa vrátila naspäť. Keďže som venovala nespočetné množstvo energie do vzťahov s inými ľuďmi, cítila som, že je správne konečne venovať tú energiu a čas vzťahu k sebe samej. Venovať si čas, tú jedinú komoditu v našich životoch, ktorá je nenávratná. Venovať ho vzťahu, ktorý je na celý život a pokiaľ nebude kvalitný, ani tie ostatné nebudú. Keď nebude postavený na rešpekte, úprimnosti, podpore, vďačnosti a láske, len ťažko by som taký vzťah mohla vytvoriť s ďalším človekom.

Bola som to totiž samej sebe dlžná. Chcela som si dopriať čas na to, dať si plnú pozornosť. Počúvať sa. Tak, ako sa to snažím robiť, keď trávim čas s niekým iným. Byť tu a teraz. Len byť. Byť tu so sebou, pre seba. Tak, ako som tu vždy bola pre všetkých ostatných.

Posledné dva mesiace boli prelomové. Čiastočne preto, o čom som písala v predchádzajúcom článku. Veľmi ťažko sa to vysvetľuje, pretože keby sa niekto na mňa díval z diaľky, povedal by, že sa v mojom živote vôbec nič nezmenilo. Mám rovnakú prácu, žijem v rovnakom byte, mám okolo seba takmer rovnakých ľudí. V skutočnosti sa v ňom zmenilo úplne všetko. Preto, lebo sa všetko zmenilo vo mne. Menilo sa to nejakú dobu a ten proces neustále trvá, akurát sa jeden cyklus uzavrel. Nuž, očami neviditeľné nie je ľahké vysvetliť. Každý totiž hľadá dôkazy.

Let it go

Je veľmi ťažké sa zbaviť niečoho, čo nám už v živote neslúži. Je jedno, či sa jedná o naše vnútorné nastavenie, alebo o to, čo nás obklopuje. Pravdou je, že pokiaľ sa zmení niečo v nás, začne sa meniť aj svet okolo nás. Niektoré rozhodnutia sú náročné. Pretože v určitom bode „máme“ pocit, že máme aspoň niečo, a vieme, že po tom, čo sa rozhodneme, o to definitívne prídeme. Chce to obrovskú dávku odvahy.

Aj vtedy, keď sa zbavujeme niečoho, čo pre nás nie je dobré a spôsobuje nám trápenie. Pretože je to krok do neznáma, skok voľným pádom, pričom vôbec netušíme, kam dopadneme. Aj keď ja, teraz keď to píšem, mám aktuálne v hlave veľmi konkrétnu vec, nechcem byť konkrétna. Dosaď si do toho to, čo práve potrebuješ.

Toto sa stalo v mojom prípade. Môžem zdieľať  len to, čo sama poznám. Keď urobíme po rokoch nejakú výraznú zmenu, je potrebné sa s tým vysporiadať. Zvyknúť si na novú situáciu. Na pocit, že niečo už nie je. Naladiť sa na nové poriadky. Zatvoriť poslednú stranu tej hrubánskej knihy. Nabrať silu na to zdvihnúť ju, zabaliť do krabice, krabicu zalepiť a odložiť preč.

Následne prichádza na rad si to spracovať. Nech už to znamená čokoľvek. V mojom prípade to znamenalo nasledovné: vyplakať sa. Niekoľkokrát. Občas úplne nečakane. Všetko to pustiť. Prežiť tie chvíle, kedy vám niečo šialene chýba. Niečo. Niekto. Zvyknúť si na ten prázdny priestor, ktorý sa zrazu objavil. Prijať ho do svojho života. No a postupne ho vyplňovať niečím iným. Nie nasilu, ale tak prirodzene.

Ako dlho to bude trvať?

To je otázka, na ktorú nám nikto nedá odpoveď. Každý z nás je úplne iná, jedinečná bytosť, ktorá je naprogramovaná skrz inú výchovu, návyky, vzorce, prežitky a skúsenosti. Takže tento proces bude vyzerať a trvať u každého úplne inak. Je to tak v poriadku. Nie je potrebné sa s nikým iným porovnávať. Každý máme svoju cestu. Každý sa tam dostaneme iným spôsobom, či už to bude trvať kratšie alebo dlhšie.

Pravá sloboda

Na konci tej cesty je sloboda. Absolútna sloboda. Sloboda, ktorá predstavuje nezávislosť. Už na ničom nezá(visíme). Je to ten moment, kedy je človek tu a teraz. Kedy nečaká, či sa niekto ozve alebo ospravedlní. Nečaká, že sa niečo stane, že niečo príde. Že niekto príde. Záchranca. Keď človek pochopí, že jediný záchranca, si môže byť on sám, príde sloboda. Ten pocit, kedy je človek zmierený s tým, ako sa veci majú. Keď prijíma dobré aj zlé, pretože verí, že všetko je presne tak, ako má byť.

Mier

Nakoniec príde mier. Občas sa v živote stane, že musíme zavrieť jedny dvere, aby sa mohol dostaviť pokoj. A potom, potom, keď zostane ticho, človek nájde pokoj v sebe samom. Pretože v nás, tam je to miesto, kde by sme mali všetko hľadať. Často sa pýtame druhých. Pokladáme otázky, pretože sa domnievame, že nám niekto pomôže nájsť správnu odpoveď. Pravdou je, že správna odpoveď na otázku pre jedného človeka, nemusí byť správna odpoveď pre toho druhého.

Niekedy človek musí zostať úplne sám. V tichu. Potom začne k nemu prehovárať ten tichý hlások. Ten hlások, ktorý dovtedy nebolo možné počuť, pretože ho stále prekrikoval. Tým, že sme zbytočne vysvetľovali, obhajovali sa, hádali sa. Svojimi myšlienkami a čiernymi scenármi. Svojimi predstavami o tom, ako by veci mali byť.

Tu a teraz

Čo som v poslednej dobe robila?  

Bola som v sebe. Bola som na podložke. Praktikovala som jógu. Chodila som skoro spať. Varila som si dobré jedlo. Čítala som a vzdelávala sa v tom, v čom som našla oveľa väčší zmysel, než som si myslela, že by mohol byť. Bola som s ľuďmi, s ktorými môžem byť úplne sama sebou. Tvorila som. Učila som sa byť tu a teraz. Jóga ma to učí každý jeden deň. Tu a teraz. Zdanlivo obyčajná vec.

Koľkokrát si naozaj tu a teraz?

Často sme v minulosti. Spomíname na to, čo bolo. Na ľudí, ktorí boli a už nie sú. Ľutujeme to, čo bolo, no zmizlo z nášho života. Ľutujeme to, čo sme urobili alebo to, čo sme neurobili, no mali urobiť. Niekedy sme v tej minulosti zbytočne často a zabúdame na prítomnosť. Prítomnosť, ktorá o chvíľku bude znovu len minulosťou. Reálne existuje len prítomný okamih. Tu a teraz. Len túto chvíľu vieme ovplyvňovať a vytvárať.

Keď nie sme v minulosti, sme v budúcnosti. Tam sme ešte častejšie, pretože aj dnešná rýchla doba vzájomného prepájania sa cez sociálne siete a nekonečné notifikácie, nás k tomu navádzajú. Plánujeme, čo všetko musíme urobiť, čo nás čaká. Plánujeme budúce aktivity. Snívame a túžime. Predstavujeme si budúcnosť. To, čo budeme robiť a ako sa pritom budeme cítiť. Lenže aj budúcnosť je len ilúzia, ktorá v tomto momente neexistuje. Je len tu a teraz. Nič viac.

Koľko krát sa ti stalo, že si sa celý týždeň nemohol/nemohla dočkať nejakého okamihu? Stretnutia s niekým alebo nejakého zážitku? Keď však ten okamih nastal, buď si popri tom riešil/a ďalšie iné veci, vracal/a si sa do minulosti, bol/a na telefóne alebo nevenoval/a naplno svoju pozornosť človeku, ktorý sedel naproti tebe. Ten človek si mohol/mohla byť pokojne ty. Nemohol/nemohla si si tak vychutnať tie chvíle naplno, prežiť ich naplno. Zrazu sa ten okamih stal minulosťou. Začiatok je koniec. Koniec je začiatok.

Šťastie

Čo ťa robí šťastným/šťastnou? Kto?

Vieš, v skutočnosti to šťastie musíš nájsť v sebe. Preto je potreba byť v sebe. So sebou. Spoznať sa. Aj preto si myslím, že je lepšie nevrhnúť sa z jedného vzťahu do druhého, bez toho, aby si človek doprial aspoň nejaký čas v sebe. Čas na uzatváranie, poučenie sa, spracovanie si, odpustenie – sebe aj tomu druhému. Myslím si, že len keď sa to stane, tak človek môže vykročiť ďalej. Tak, aby ho nedobehli veci minulé.

Čítala som knihu, ktorá je náročná na pochopenie, no plná múdra. Zaujala ma v nej myšlienka, s ktorou súzniem, pretože aj ja som ju až nedávno skutočne pochopila. Šťastie musí nájsť každý v sebe sám. Keď žijeme v domnení, že šťastie závisí od inej osoby, nikdy šťastní nebudeme. Vždy budeme viniť z nášho nešťastia niekoho iného.

Keď si myslíme, že nám šťastie prinesie niekto iný, vyzerá to tak, že keď s tým človekom fyzicky nie sme, sme nešťastní. Chýba nám, neustále na neho myslíme. Občas máme pocit, že bez toho človeka nedokážeme žiť. To, že by sme ho stratili, je pre nás neskutočne bolestná predstava. Naopak, keď sme s ním, tie chvíle berieme tak nejak v pohode. Sme na neutrále. Spoločnosť toho človeka si nijak zvlášť neužívame, ale sme radi, že je tu, že máme kontrolu. Takže, tak ako tak, tento človek nám šťastie neprinesie. Jeho prítomnosť nás šťastným nečiní, naopak jeho neprítomnosť sú pre nás muky.

Naopak, keď sme šťastní sami so sebou, dokážeme spoločnosť milovaného človeka oceniť. Dokážeme si ho vážiť, pretože prítomnosť tejto osoby naše šťastie násobí. Keď s tou osobou byť z nejakého dôvodu nemôžeme, napadne nás, že by bolo lepšie, keby tu teraz bola. Keby bola pri nás, mohli sme sa rozprávať. Dotýkať a cítiť jeden druhého. Zdieľať spoločne prítomný okamih. No na druhú stranu nás táto predstava nedesí. Nebolí. Neprináša nám utrpenie. Vieme žiť spokojne a naplnene aj nezávisle od tejto osoby. Vieme robiť veci, čo nás tešia bez toho, aby sme mali našu myseľ neustále plnú myšlienok na túto osobu.

Tu a teraz

Čo som v poslednej dobe robila?

Bola som. Tu a teraz. Bola som šťastná.

Vyžaruješ energiu spokojného človeka. Cítim z teba pokoj. Pôsobíš oveľa kľudnejšie. Si v pohode? Si iná. Si taká, neviem. Neviem to opísať.

Som. Som sama sebou. Viem, že nie som pre každého a už ani nechcem byť. Už nepotrebujem ďalšiu inú osobu, skrz ktorej hodnotenie si budem dokazovať, že za to stojím. Niekoho, na kom sa stanem závislá, ako vždy, pretože sa bojím, aby som nezostala sama. Už sa nebojím. Niet sa čoho báť.

Stálo to veľa, ale stálo to za to. Stojí to za to! Začať odznova. No nie je to ľahké. Skvelé je to, že každý nový nádych, je nový začiatok. Stálo to veľa plaču a pocitu osamelosti. Keď bol každý niekde, so svojim partnerom a ja som bola sama doma. Bolelo to. Vyplavilo sa veľa bolesti takej, o ktorej som ani nevedela, že je. Prestala som s ňou bojovať. Prestala som sa brániť. Objavila som ju, prijala do svojho srdca, zoznámila sa s ňou a spoznala ju bližšie. Až potom som ju mohla pustiť preč.

Odpustila som sebe aj tým, ktorí mi ublížili. Odpustila som sebe za to, čo som spôsobila iným, no aj za to, čo som spôsobila sebe samej. Človek, ktorý je ublížený, ubližuje druhým. Nemusí to byť naschvál. Veľa vecí si neuvedomujeme. Človek, ktorý sa hnevá ubližuje. Človek, ktorý sa bojí ubližuje. Kým nezistíme prečo cítime tieto emócie, niektoré veci sa budú opakovať. Situácie v živote sa budú opakovať. Budeme ubližovať sebe aj tým druhým. Kým neprerušíme kruh. Koniec je začiatok. Začiatok je koniec.

Vydala som sa na cestu, ktorá bude pravdepodobne ešte dlhá. Vydala som sa na cestu, ktorá je tá správna pre mňa. Náročná, ale správna. Plná šťastia. Od kedy som sa na ňu vydala, dejú sa úžasné veci, za ktoré ďakujem. Vesmíru. V skutočnosti viem, že to ja som tvorca svojho života. Len na mne záleží, či bude šťastný alebo nie. V skutočnosti existuje len prítomný okamih. Včera je minulosť a zajtra je budúcnosť. Existuje len tu a teraz.

Nejakú dobu asi zdieľať nebudem a dám si pauzu. Teraz to tak cítim a rozhodla som sa, že sa budem riadiť tým, čo sama cítim, že je správne. Už navždy. Tvorím si svoj vlastný vesmír a tam teraz potrebujem investovať svoju energiu a čas. Aby som potom mohla zase dávať ďalej. Zdieľať s tebou. Zdieľať všetky tie prežitky a spájať sa tak s tebou.

Chcem ťa povzbudiť. Je jedno, kde sa na svojej ceste aktuálne nachádzaš. Každý máme inú, nezabudni. Ja nie som ty a ty nie si ja. Namasté. V doslovnom preklade zo sanskrtu znamená: klaniam sa ti. (Nama – klaňať sa, as – ja, te – ti.)  Vyjadruje úctu, rešpekt a jednotu s ostatnými bytosťami. Symbolizuje, že jedna duša uznáva druhú dušu. Vzájomne sa rešpektujme, takí, akí sme. Rešpektujme svoje rozhodnutia a cesty. Buďme k sebe súcitní. Buďme k sebe láskaví.

Ak prežívaš dobré časy, užívaj si ich plnými dúškami. S pokorou, láskou a vďačnosťou. Ak prežívaš horšie časy, ver, že pominú. Prijmi ich do svojho srdca, precíť a nechaj odísť. Život je cyklus, život je zmena. Všetky zmeny, ktoré sa nám dejú sú pre naše dobro. Aj keď to na prvý pohľad možno vyzerá úplne inak.

Nezabudni, že ty si tvorcom svojho sveta. Šťastie si tvoríš sám/sama, nešťastie rovnako. Ak toho nesieš na bedrách až príliš, neboj sa odbremeniť. Neboj sa púšťať a strácať, pretože nič, čo má byť tvoje nestratíš. Naopak, všetko čo má byť tvoje napokon nájdeš. Možno práve v sebe. Neboj sa zbaviť ťarchy, rozprestrieť krídla a letieť, aj keď možno nevieš kam až doletíš. Neboj sa.

Koniec je začiatok. Začiatok je koniec.

S láskou,

Tvoja Adri

The post V SEBE first appeared on .

Keby som sa chcela cítiť za to trápne, tak to určite nepíšem a nezdieľam celému svetu. Celému internetu, možno ľuďom, ktorých môžem pokojne zajtra stretnúť v kancelárii. Ľuďom, ktorí ma majú radi a presne viem, že keď si ten článok prečítajú, dajú mi feedback, že prečo to vlastne robím. A ešte, že to vyzerá, že som úplne v prdeli. Že to už nestojí za zmienku, že sa mám na všetko vykašľať. Zabudnúť. Neriešiť. Žiť život ďalej.

Lenže ja nie som v prdeli. Žijem si život ďalej a je to dobrý život! Nikdy nechcem zabudnúť. Naopak chcem, aby každý, kto prežíva to isté vedel, že to celé prežívanie, všetky ups and downs, sú normálne. Pretože keď je človek psychicky v poriadku, nevykazuje známky patológie, ani duševnej poruchy, presne toto, v prípadoch, ako je tento, prežíva. Sú dobré dni aj zlé. O tom ten život je.

Každému trvá spracovať veci, čo sa dejú, inú dobu. Aj to je úplne normálne. Nechcem aby ma niekto ľutoval. Nie je čo ľutovať. Čo ak a bude niekto ohovárať? Nech, aj to mi je jedno. Mojím cieľom v článkoch bolo vždy byť pravdivá. Aj keď som v živote občas klamala. (A nikdy v živote sa to neoplatilo, práve naopak.) Viem, že sa to nikdy nebude páčiť všetkým. Niektorí budú nad tým ohŕňať nosom. Iní si myslieť, že som trápna. Alebo v prdeli. Slaboška. Nech. S tým som počítala, keď som sa rozhodla, že do toho pôjdem. To, čo zdieľam, nie je pre mňa prejav slabosti. Práve naopak. Zdieľam to pre vás, pre tých, čo mi píšete, že vám to pomáha. Pre tých, ktorí ma vždy totálne prekvapíte, keď ma oslovíte s tým, že to čítate. Aj pre vás, čo čítate tajne.

Sociálne siete sú priestorom, ktorý už raz existuje a asi len tak ľahko nezmizne. Ja osobne aj tam chcem byť pravdivá. Aby som nebola pokrytec. Prostredníctvom všetkého, čo kde pridám, chcem inšpirovať. Ak sa tak podarí, čo i len v prípade jedného človeka, som spokojná. Malo to zmysel. Viem, že to tak je a tak s tým nechcem prestať. Mne samej vždy veľmi pomáhalo sledovať správnych ľudí.

Vždy som si na sieťach strážila súkromie. Nikto, kto ma bližšie nepozná, by podľa môjho Instagramu nezistil, že som sa päť rokov s niekým stretávala, prežila s ním štyri Silvestre, jeden Covid a pár mesiacov u neho dokonca bývala. Nikto. Naposledy som tam zdieľala fotky s bývalým, s ktorým som chodila pred šiestimi rokmi. Od vtedy nič. Aj keď som prežívala toho mnoho. Niekedy možno až príliš veľa. Nikdy to nebolo na sockách. Napríklad som nikdy naozaj nepriznala, že mám vzťah, pretože som to tak asi odvtedy necítila. Nie, že by socky museli byť potvrdeným toho, či s niekým sme alebo nie sme. Ale bolo to tak.

Po niekoľkých rokoch života v marazme, po uvedomení, že človeku, ktorý ma mal najradšej na celom svete, ale ja mu vďaka tomu, čo mi urobili tí pred ním, nedokážem tú obrovskú lásku opätovať, som ho stretla. Toho, s kým som sa oficiálne rozhodla mať vzťah. Po šiestich rokoch.

Nebudem sa vracať k tomu, ako to celé začalo, aj keď je to príbeh, ktorý sa podľa mňa len tak nestane. (Alebo si to len domýšľam a až taký špeciálny nebol? Neviem.) Príbeh, o ktorom som niekoľko krát rozmýšľala, ako by som ho raz rozprávala našim deťom. Spolu sme nad tým premýšľali. Ten príbeh by pravdepodobne potreboval menšiu cenzúru. Teda asi určite. Aspoň kým by nemali 18, alebo tak. Tak možno aj ten začiatok sa raz objaví v knihe. A možno vôbec.

Stretávali sme sa, sporadicky, potom častejšie, až som sama bola v Brne stále viac a viac, bez toho, aby som si to uvedomovala. Aby som bola s ním. Bolo mi s ním dobre, cítila som sa s ním, že žijem. Presne túto vetu som si vtedy zapísala do svojich zápiskov. S ním sa cítim, že žijem. Bol tak strašne podobný ako ja, až sa mi tomu nechcelo veriť. Fakt.

Nechcela som nič záväzné, lebo som mala pocit, že akonáhle sa to v niečo záväzné zmení, tak sa to celé skazí. Pretože to tak proste chodí. Bála som sa toho. Bála som sa toho, čo znamená, že ku mne pristúpil, odzadu ma objal a dal mi pusu na krk. Nechápala som, čo znamená, že ideme spolu behať a keď začne búrka a my už sme konečne schovaní, potiahne ma k sebe a dá mi pusu. Pred ľuďmi. Ako vo filme. Nechápala som, čo znamená, že mi dá pusu, keď vystupujem z auta a lúčime sa, len na nevyhnutne dlhú dobu. Kým sa obaja doma osprchujeme a zase sa uvidíme. Nerozumela som, čo znamená, že chce so mnou tráviť čas a podľa mojich možností si upravuje ten svoj. Bála som sa a preto som sa rozhodla na to nemyslieť.

Bolo to príjemné, ale strašne som sa toho bála, lebo som už nikdy v živote nechcela zažiť ten pocit, že mi na niekom bude záležať až tak veľmi, že by som mu znova do rúk vložila tú najnebezpečnejšiu zbraň. Tú, čo mi dá GAME OVER, alebo KO. Moc ublížiť mi. Ja by som zase bola následne dlhé mesiace v prdeli. Lebo to tak proste mám. To som za žiadnu cenu nechcela. Pochopiteľne. Smutné je to, že ten strach bol tak strašne veľký, až som ten vzťah nakoniec čiastočne posrala. Ale o tom inokedy. Možno.

Takže, bolo to fajn. Mala som s kým prežívať pekné veci, absolvovať spoločné aktivity, ktoré sme zdieľali. No akonáhle som cítila, že je to veľa, mohla som sa bezpečne vzdialiť. Dokonca do iného mesta. To bolo tiež fajn. Dávala som si pozor, aby som sa nepopálila. Stále v strehu. Keď sa mi chcelo byť samej, tak som sama bola. Robila som si čo chcem. Tak ako doposiaľ. Nikomu som nemusela nič vysvetľovať. Žiadna zodpovednosť. Nuž, možno práve tá mi v tom vzťahu niekedy chýbala. Priznávam.

Prešlo pár mesiacov. Trávili sme spolu čas, boli na výlete, kúpali sa spolu v lome v spodnom prádle. Uprostred ničoho sme sa pozerali na hviezdy, hrali hru, čo sme si vlastnoručne vymysleli, smiali sa, spali spolu v stane, raňajkovali v kufri auta. Spoznala som jeho priateľov.

Keď sme to už asi obaja potrebovali nejak definovať, pretože sa nám to obom vymykalo z pod kontroly, ani jeden z nás nebol vo fáze, kedy by sme boli schopní stáť o vzťah. Buď sme tam neboli, alebo sme to proste neriešili. Neviem a nechcem premýšľať nad tým, ako to kto z nás mal. Lebo je to jedno.

Aj za relatívne krátku dobu, sme spolu prežili veľa pekných chvíľ, kedy sme sa smiali, rozprávali sa o všetkom možnom a nemožnom, robili sme spolu veci, ktoré máme obaja radi. Mala som pocit, že sme tak trochu parťáci. Ani neviem ako, ale asi som ho začala mať rada. Myslela som na neho, keď sme spolu neboli, tešila som sa na neho, keď sme sa dlhšie nevideli. Stal sa súčasťou môjho života. Bez toho, aby som si to uvedomila. Bez toho, aby som to chcela a niekde mohla vyplniť nejaký online dotazník, prostredníctvom ktorého by som sa mohla rozhodnúť, či o to stojím, alebo nie.

Každopádne som sa bála a preto som sa nechcela na to upínať. Keď ma zavolal iný chlapec vonku na kávu šla som. Šla som aj druhý krát. Bola som totiž voľná. Nič to neznamenalo, veď sme sa len tak stretávali. Keby tam bolo niečo viac, tak je to iné. Keď mi raz volal, keď sa vracal, z pre neho dôležitého výletu, a ja som mala ísť vonku s niekým iným, cítila som sa previnilo.  Hrozne. Vtedy som si uvedomila, že to asi potrebujeme nejak rozseknúť. Prišlo mi to nefér, aj keď sme voľní a nič sme si nesľúbili.

Tak sme sa dohodli, že sa stretneme. Šla som za ním, pretože musel byť týždeň doma. Ešte predtým som sa spýtala, či niečo nepotrebuje priniesť. Vystúpila som zo šaliny, na zastávke, o ktorej som ešte netušila, že na nej budem vystupovať pravidelne. Tak ako som nevedela, že keď na nej pravidelne vystupovať za pár ďalších mesiacov prestanem, vždy ma to zamrzí, keď pôjdem okolo. Život. Spomínam si, že v ruke som držala sáčky do koša a hubičky na riad. Bol december a mne bola zima. Sedeli sme u neho na gauči, kde obvykle vždy prebiehali všetky podstatné debaty, ktoré sme kedy absolvovali. Keď nerátam balkón.

Vedela som, že to musíme nejak uzatvoriť, alebo s tým proste niečo robiť. Začalo mi to totiž prerastať cez hlavu. Okupoval totiž až príliš veľa priestoru v mojej hlave a vedela som, že je to predzvesť pekného prúseru. Už sa totiž poznám. Už som zažila takéto stretávanie, ktoré nikam neviedlo. Najhoršie na tom je, že to nikam neviedlo presne päť rokov. To som si už nemohla dovoliť.

V ten večer som hovorila väčšinou ja. Long story short, myšlienkou bolo, že by sme sa nemali ďalej stretávať, keď tam nevidíme nič viac. (Ono sa totiž ešte medzi tým stali dve situácie, jedna, ktorú som pokazila ja a jednu, ktorú pokazil zasa on. Tie v tomto článku rozoberať nechcem, pretože má byť pozitívny. No napriek tomu, sme to nikdy neskončili.) On ani veľmi nenamietal a dalo by sa povedať, že sme sa zhodli. Po dlhej dobe som tam neprespala a nezabudnem na to, ako strašne som si priala, aby sme sa mohli v ten večer milovať. Aspoň naposledy. Už dopredu som vedela, že to možné nebude.  

Na byt som šla taxíkom. Keď sme sa blížili na ulicu, kde som mala vystupovať, míňali sme jeho predošlé bydlisko. Počas desať minútovej jazdy sa mi premietli všetky spomienky posledných mesiacov a po tvári mi už dávno stekali slzy. Ulice boli prázdne, tak ako pocit v mojom srdci, ktorý sa tam naraz vytvoril. Pozerala som sa do okna, v ktorom sedel nejaký neznámy muž, no ja som tam videla nás dvoch. Mňa bez-makeupu v čiernych šatách na ramienka, a jeho v červenom tričku a čiernych kraťasoch. Videla som nás, ako tam spolu stojíme, ja pozerajúc do ulice na skupinku mladých ľudí, ktorí sa smiali pred dverami naproti, s jointom v ústach a on za mnou, pričom ma držal v objatí. Videla som tam nás, ako sa smejeme. Ako ma chytí na ruky a odnesie do postele. Kde potom všetkom zaspíme v objatí, aj keď to ani jeden z nás neplánoval.

Spomínala som na tie chvíle, ktoré sme v tejto ulici spolu stihli prežiť. Vzala som mobil do ruky a chcela mu napísať, že mi bude chýbať. Presne v tej chvíli prišla správa od neho. Že mu budem chýbať. Rozplakala som sa ešte viac. Pamätám si, že tú noc som nespala. Druhý deň som sa vracala z Brna do Prahy aj s mojou, dnes už jednou z najlepších priateliek. Vždy som sa tešila, ako uniknem do Prahy, do svojho malého bytu, kde sa schovám pred životom v Brne, pod svojou obľúbenou perinou. Aspoň na chvíľku.

Nikto o nás nevedel, pochopiteľne, pretože sme spolu pracovali, takže sme nechceli aby o tom niekto vedel. Ja som v tej deň bola tak strašne smutná, že som už nedokázala ďalej tajiť pravdu. A tak som jej všetko povedala. Ako som jej to hovorila, ešte viac som si uvedomovala, že mi na ňom neskutočne záleží. Do prdele, prečo???

Na druhý deň sa ma pýtal, či sme to naozaj ukončili. Ja som si nebola istá tým, či to ukončiť chcem. Toto je úryvok z toho, čo som mu na to odpovedala:

„Aj po tom, čo sa stalo a ja som si sama vyhodnotila vo svojej hlave aký si a našla dôvody, prečo by to fungoval nemohlo, boli ďalšie chvíle, v ktorých so sa cítila naopak tak, že by mohlo. Stále si to myslím, lenže, či sa nám to páči alebo nie, všetko v živote funguje na báze rozhodnutí. My sme sa v skutočnosti nikdy nerozhodli pre nič. Lebo sme vedeli, že nemusíme. Ani preto, že sa seba úplne vzdáme, ani preto, že si vzájomne stojíme za to, aby to bolo inak. A to je ten problém. Takže neviem.“

Čakali nás Vianoce a povedala som si, že je to dostatok času a priestoru na to, aby som si sama ujasnila, čo vlastne chcem. Prvého januára som sa zamýšľala nad svojim životom. Klasické novoročné predsavzatia. Pocit, že môžeme začať odznova, že začíname písať novú kapitolu. Úprimne som si v hlave kládla otázky, či chcem mať vzťah a aký by mal byť môj partner. Keď som si to postupne uvedomovala, zistila som, že spĺňa všetky podmienky. Na čo ešte čakám? Čo ďalšie hľadám? Čoho sa bojím a čo najhoršie sa vlastne môže stať?

Rozhodla som sa. Rozhodla som sa, že už si nechcem nechať ujsť potencionálne šťastie pomedzi prsty. Tak, ako zvykne hovoriť môj otec. A tak som nazbierala odvahu k tomu, aby som prejavila svoje city. Aby som si ich priznala sama pred sebou a následne pred ním. Bola som pripravená na všetky alternatívy. Vedela som, že má rád hry a preto som sa rozhodla to urobiť zaujímavé a hravé. Budeme sa hrať! Na jednu stranu som sa samej seba pýtala, či to naozaj myslím vážne, že kvôli nejakému chlapovi toto všetko hodlám absolvovať. Ego. No chcela som. Musela som. Nič mi v tom momente neprišlo správnejšie.

A tak som pripravila hru s názvom S(h)ituation Change Game. Jedna biela a 5 červených obálok. Kusy papiera, počmárané mojím písmom, ktoré mali rozhodnúť o všetkom. Mali sme sa stretnúť. Presne štvrtého januára. Bola som taká nervózna, že som si po práci so šéfom dala panáka orechovky, aby som sa upokojila. Prišla som k nemu a on mal seminár. Tak som zatiaľ varila, aby sme nestrácali čas. Brokolicu na brokolicové placky, ktoré mu tak chutili. Robili sme ich už asi tretí krát.

No a potom som to vybalila. Povedala som mu, že by som s ním chcela vzťah a tak, že si myslím, že by to mohlo fungovať, že som na to asi ready. On sa najskôr vyhýbal odpovedi, lenže ja som si po niečo prišla a nehodlala som odísť bez toho. Hovoril, že si ma váži, že kvôli mne sa začal nad sebou zamýšľať a dostala som sa mu pod kožu. Taktiež hovoril o tom, že ešte nie je asi na vzťah pripravený a musí si nejaké veci vyriešiť najprv sám. Proste strašne pekné veci, no zároveň kecy v kleci. Aj tak som bola spokojná a vyrovnaná, pretože som proste preto spravila, čo som mohla. Hlavne som to urobila pre seba samú. Aspoň viem, ako sme na tom. Teraz už si nemusím lámať hlavu tým, ako to je, ako to nie je a ako by to mohlo byť. Dostavil sa nenormálny kľud a pokoj na duši.

Jednoznačne a jasne som trvala na tom, že sa nejakú dobu určite nebudeme môcť baviť. Kým sa to celé utrasie. Chápal. Chcel však, aby som ostala do rána, aby sme si dali rozprávací večer. Bol štvrtok a ja som ráno mala v pláne už len ísť do Prahy a on domov do Ostravy. Takže som zostala. Bol to skvelý večer. Rozprávali sme sa do rána. Priznal mi veci, ktoré údajne, nikomu nepovedal a ja by som ich nikdy nikomu nepovedala, pretože ja keď to dopadlo, ako to dopadlo, ctím si ich. Mali sme deep talks. Podľa mňa to bol najúprimnejší večer, aký sme kedy zažili. Spomenula som mu, že som mala nachystané obálky s hrou, na základe ktorej sa mal rozhodnúť.

Nad ránom, sme šli spať. Maznali sme sa. Nemali sme sex, pretože povedal, že by bol rád, keby to ten večer ostalo takto. Priznám sa, že som sa na pár sekúnd cítila urazene, akože prečo? No na druhú stranu to bolo to vlastne strašne pekné. Prišlo mi to tak, že nie, že by nechcel, ale táto situácia a chvíľka bola tak dôležitá, že tam ten sex akoby nepatril. Teda aspoň dúfam. Ako vždy sme sa strašne smiali. Normálne sme mali výbuchy smiechu. To som na tom celom asi milovala najviac. Naše nekonečné debaty a veľa smiechu. Ktovie kde sa časom stratil…

Ráno bolo tiež pekné. Aj keď som bola unavená. Keď som sa odhodlala k vstávaniu, tak ma nechcel pustiť a držal ma v objatí.

Už som bola v chodbe, oblečená a obutá a nachystaná k odchodu. Nenechala som sa ovládať emóciami, proste som to brala vecne, tak ako to je. Je koniec a ideme ďalej.

„Adri, prosím necháš mi tady ty obálky?“, spýtal sa ma.

„Ale tie sú moje“, odpovedala som.

„Vždyť já ti je vrátím. Prosím“, bol klasicky intenzívny, ako vždy keď niečo chcel.

„Beztak ich chceš len monetizovať a ukradnúť mi môj business plán však? Ale neboj sa, na mě si jen tak nepřijdeš. Keby bolo nejaké policajné šetrenie, tak by sa preukázalo, že som to vymyslela ja“, situáciu som sa snažila odľahčiť trochou humoru.

Obálky som mu dala do ruky a objal ma.

„Počkej ještě“, objal ma znova a dal mi pusu na líce.

„A napíš mi někdy“, dodal.

Otočila som sa, usmiala a odišla.  Až keď som prišla výťahom na prízemie a zašla za roh baráku, rozplakala som sa a plakala som celú cestu šalinou až na byt. Potom aj vo vlaku z Brna do Prahy. Až tak? Do prdele, prečo? Prečo? Prečooooooo?

Prešlo 14 dní v rámci ktorých som na tie listy nedostala nijakú reakciu. Ozval sa síce ešte v ten deň, keď som od neho odišla. Písal mi celý víkend. Potom sa pýtal, že kedy sa uvidíme. Nechápala som to, ale neriešila. Fajn, tak asi mi k tomu niečo chce povedať osobne. Dohodli sme sa na ďalší týždeň. Stretli sme, šli cvičiť a potom boli u mňa. K listom sa nijak nevyjadril.

Keď som sa na ne pred spaním spýtala, pretože pochopiteľne to, že sa situácia nijak nezmení a bude naďalej pokračovať v predošlom móde, nebolo ich cieľom, tvrdil, že nemal čas si ich prečítať. Vnútorne som bola nasraná a samozrejme som mu neverila, keďže to bol jeden z najviac zvedavých ľudí, akých som kedy v živote stretla. Bullshit.

Potom sa mi dokonca prvý krát, za celú dobu stretávania sa, asi 4 dni neozval. Vôbec neozval. Nechápala som to, ale nemala som v pláne na neho nijako tlačiť. Veď už bolo všetko povedané. Keď sa ozval akoby nič s tým, čo sa ani neozvem, už to vo mne vrelo. Napísala som mu, či fakt mu nepríde fajn, aspoň na to nejak reagovať. Strašne ma to mrzelo. Dokonca som si vonku s dievčatami urobila anketu medzi cudzími ľuďmi. Každý z opýtaných povedal, že keby mal záujem, tak mi to dávno povie. Super.

Nakoniec, asi po viac ako 2 týždňoch, od kedy som mu listy dala, sme sa stretli. Chcel mi niečo povedať. Po večeri teda prišiel ten najkrajší monológ, aký som kedy počula. A teda, vôbec som to nečakala. Tie slová si pamätám dodnes a podľa mňa ich ešte dlho nezabudnem. Ale tie si chcem navždy nechať pre seba. Výsledkom bolo, že to chce skúsiť. A tak som mala ísť  na druhý deň na otočku do Prahy, ale vrátiť sa do Brna, aby sme spolu strávili víkend. Fakt svoj víkend zruším kvôli chlapovi? To sa mi úplne nechce. Ale asi by som mala, keď už sme teda spolu. Teraz už mám akože frajera? Čo ak to nezvládnem? To bolo prvé, čo ma napadlo.

Bol to ten najkrajší víkend. Túlili sme sa na gauči, spoločne raňajkovali, šli na prechádzku, vzal ma do kaviarne, kde sme skladali origami. Boli sme behať, pozerali Clash of the Stars, ktorý som predtým extrémne hejtila a následne som bola sklamaná, keď vypršala prvá neplatená polhodina. Musel zaistiť aby sme dopozerali celé. Jedli sme pomelo, ktoré ošúpal, pretože ja by som na to nikdy nemala nervy. V nedeľu večer sme trénovali choreografiu. Hrozne veľa sme sa milovali. A smiali. S rozloženým diárom a kalendármi v telefónoch sme plánovali ďalšie dni a mesiace. Nemohla som uveriť tomu, že sa to naozaj deje. Mala som pocit, že to je človek, na ktorého som celý život čakala. Nikdy som si tým nebola taká istá. Nikdy som nebola taká šťastná.

O týždeň na to, zas prišiel za mnou on. Do Prahy. Chceli a bol sme spolu každú chvíľu, kedy to len šlo. V ten večer som chystala rýchlu suchú večeru, po dlhom dni a vyčerpávajúcej ceste z Brna. Strašne som sa tešila do postele.

„Adri? Tak jsem přemýšlel a chtěl jsem se zeptat, jesli by jsi chtěla být moje holka?“, spýtal sa.

Zasmiala som sa objala ho.

„Adri? Chceš být moje holka?“, zopakoval.

Za prvé, som si myslela, že už jeho holka od minulého týždňa som a za druhé som sa divila tomu, že sa to ešte niekto takto oficiálne spýta. Veď v jednej obálke mal predsa zakrúžkovať, či chce so mnou chodiť, áno, alebo nie.

„Hej, chcem“, odpovedala som a objala som ho.

„No kdybych tě jednou žádal o ruku, tak prosím nejdřív řekni ano a až potom mě obejmi jo?“, radil mi s úsmevom na tvári.

Do prdele. Ja mám fakt chlapca. Ja mám naozajstný vzťah. Fakt? Čo to vlastne znamená? Do prdele to je vážne. Lietalo mi v hlave, zatiaľ čo som na jednej strane v kútiku duše dúfala, že práve on ma o tú ruku raz naozaj požiada. A to fakt nekecám.

Zažili sme spolu veľmi veľa spoločných chvíľ za krátku dobu. Moje narodeniny, ktoré boli vďaka nemu krásne. Niekoľko večerov s kamarátmi. Výlet na Ibizu, Maroko, niekoľko krát Prahu, Ostravu, svadby, výlety, všetko možné. Debaty o spoločnej budúcnosti, o tom kedy chceme mať deti, o tom koho by sme dali za svedka na svadbe. O tom, kedy sa už k nemu presťahujem. Bolo tam všetko, o čom som vždy snívala. Nechápala som, že nejaký človek, v mužskom tele, je v toľkých veciach taký istý ako ja. Fakt som si myslela, že už nikdy v živote si nikoho iného hľadať nebudem. Hovorili, že „keď to bude ten pravý, tak to proste budeš cítiť.“ A ja som to fakt cítila.

O tom, ako sa to celé tak strašne zvrhlo, bude možno nejaký ďalší článok. Možno kniha. Možno ešte nie som pripravená písať o tom zlom. Samozrejme, medzi riadkami je mnoho vecí, ktoré sa stali. Proste sme to nezvládli. Začína mi byť stále jasnejšie, čo sú skutočné dôvody, prečo je tomu tak. Niektoré dieliky puzzle ešte chýbajú, na niektorých veciach musím sama veľmi zapracovať a preto zatiaľ nemôžem. Možno v tom nájdete niečo vy, čo sama nevidím. Možno.

Ten článok ale nemá byť o tom. Má byť o nádeji. O pravdivosti. O priznaní, že som fakt verila. Že som po všetkom tom zlom, po všetkých sračkách a ublíženiach, dala šancu. Dala som niekomu šancu, aby mi zase ublížil. To bol ten najväčší strach. Pustiť si niekoho k telu natoľko, že dostane možnosť moje srdce rozbiť na cimpr-campr.

Ten článok nie je o tom, že to ľutujem a že to nevyšlo, dúfam, že ho tak vnímať ani nebudete a nájdete tam inú myšlienku. Aj keď uznávam, tak ako by ma nikdy nenapadlo, že práve my dvaja spolu budeme chodiť, tak by ma asi nikdy v živote nenapadlo, že náš vzťah skončí horšie ako Titanic. No, to už je pointa tých šancí. Buď to dopadne ako epická rozprávka, alebo ako vojnová dráma. To nikdy dopredu nevieme. Život.

Či to ľutujem? Nie. Vždy budeme ľutovať to, čo sme neurobili, nie to, čo sme urobili. Dnes sa ma spýtal kamarát, či to stále bolí. Na chvíľku som sa nad tým zamyslela. Áno, občas to stále bolí. Keď sa človek po šiestich rokoch naozaj rozhodne, že preberie zodpovednosť, prizná svoje city, oficiálne si vyberie partnera a do vzťahu dá všetko, asi by bolo divné, keby to ešte občas nebolelo. Pravdepodobne ešte aj bolieť bude. No život nekončí. Zažili sme krásne chvíle a napriek tomu, že on už nie je, mi zostali nie len spomienky, ale aj kopec skvelých ľudí, ktorých by som inak nikdy nespoznala.

Či ma to mrzí? Jasné, že áno. Spoločných spomienok a plánov, ktoré sa nikdy neuskutočnia mám zapísaných na desiatky riadkov.

Či by som urobila niektoré veci inak? Rozhodne. Minimálne by som sa už nebála. Strach je dobrý, pretože nás varuje, no na druhej strane zo strachu občas robíme strašné somariny. Kazíme si pekné chvíle. Bojíme sa vecí, ktoré nikdy nemusia nastať.

No dnes už viem, že It is what it is. Keď sa človek v živote chce posunúť ďalej, nesmie ostávať v minulosti, ale musí byť tu a potom v budúcnosti. Lebo na tej záleží. Z minulosti sa treba poučiť.

Článok by som rada ukončila úryvkom z knihy od Robina Sharmu:

„Nemôžeš sa pohnúť vpred, pokiaľ sa obzeráš späť, Jonathan, „ povedal Julian pevným hlasom.

„A minulosť už nijako nezmeníš.“

„Ale ja mám pocit, že by som mal urobiť niečo, aby som to napravil, aby som ukázal, ako ma to mrzí,“ upresnil som.

„Môžeš urobiť dve veci. Musíš urobiť dve veci,“ upresnil. „Prvá je, že už nikdy nesmieš žiadneho priateľa takto odpísať. Už nikdy nesmieš byť ľahostajný ku krutému a zlému zaobchádzaniu s inými ľuďmi.“

Prikývol som. Toto rozhodnutie som už urobil pred niekoľkými mesiacmi.

„A druhá, že musíš sám sebe odpustiť. Je dôležité odpustiť druhým a najdôležitejšie je odpustiť sám sebe.“

Keď sa potrebujem ešte do minulosti vrátiť ja, odkladám ju na papier. Do slov. Občas sa tam musíme vrátiť, aby sme si spomenuli, čo už znovu urobiť nemáme. Alebo naopak to, čo urobiť máme.

Ďakujem za to, čo bolo a teším sa na to, čo bude.

Adri

The post KONCE A ZAČIATKY first appeared on .

V priebehu života stretávame kopec cudzincov a nemyslím tým ľudí, ktorí pochádzajú z inej krajiny a hovoria neznámym jazykom. Myslím tým ľudí, ktorí si žijú svoje životy, paralelne s tými našimi. Sú to ľudia, o ktorých nevieme nič, nehrajú v našom živote žiadnu rolu. Ľudia, ktorí na nás nemajú nijaký vplyv a náš život bez nich funguje úplne normálne. Ani nevieme, že existujú. Možno nám práve niečo chýba, ale na druhú stranu zažívame mnoho dní, kedy si uvedomujeme, že sme šťastní.

Potom stretávame cudzinca. Po tom všetkom, čím som si prešla, dnes už každého človeka vnímam ako učiteľa. Totiž, každý koho stretneme nás má niečo naučiť. Neverím tomu, že by sme niekoho stretli len tak. Konkrétni ľudia nám do života prichádzajú práve vtedy, keď potrebujeme, aby prišli. Presne z toho istého dôvodu naše životy opúšťajú. Preto, lebo už sme sa od nich naučili to, čo sme mali, alebo aj preto, lebo sa ešte potrebujeme naučiť niečo iné. Možno preto, aby sa naše cesty mohli zase niekedy spojiť.

Obvykle, keď nás niekto niečím zaujme, sú za tým dve veci. V prvom rade je to preto, že máme mnoho podobného. Nie nadarmo sa hovorí, vrana k vrane sadá. Určite ste už neraz počuli o pojme zrkadlenie. Tí ľudia, ktorí sa pre nás stávajú najbližšími nám zrkadlia vlastnosti, ktoré sami máme. Často nás na nich irituje práve to, čo sami robíme. Skús si aj ty všimnúť, čo ťa na blízkych najviac štve a zamysli sa nad tým, či to nemôže byť práve preto, že to robíš sám/sama.

Človek, ktorý sa s cudzinca transformuje na blízkeho človeka, má zároveň niečo, čo nám chýba. Preto nás to k nemu tak ťahá. Dáva nám to, čo sami nemáme. Naplňuje banku našej osobnosti. To je to, prečo sa s tým človekom cítime dobre. Cítime sa celistvejší. Jeho iná perspektíva, nám ponúka riešenia na naše problémy, pri ktorých sme sa v rámci ich riešenia, ocitli v slepej uličke. Tento človek nás dopĺňa. Je jing, pre náš jang.

Áno, je to trochu schizofrenické. To, že človek, ktorý nám prirastie k srdcu je nám v mnohom podobný, no zároveň má to, čo my nemáme. Z toho buď môže vzniknúť epická rozprávka, alebo aj vojnová dráma. Ale o tom inokedy.

Takže, vrátim sa späť. V živote robíme rozhodnutia. Dopredu nikdy nevieme, ako sa náš život zmení potom, čo sa rozhodneme. Isté je len to, že každé naše rozhodnutie roztočí sled udalostí, ktoré sa začnú diať. Do života nám posiela cudzincov.

Stretávame cudzinca. Toho cudzinca môžeme stretnúť vo fitku, na úrade, v metre. Môže to byť kolega z práce, o ktorom ste si na vianočnom večierku mysleli, že je úplný kretén a vôbec ste sa mu s tým, čo si o ňom myslíte, neváhali zdôveriť. Som si istá, že každý z nás má v živote človeka, o ktorom by nikdy nepredpokladal, že sa s ním zblíži natoľko, že prestanú byť jeden pre druhého  cudzincami. Nie raz som počula príbehy najlepších kamarátok, ktoré začínali slovami: „Bože ja som si o nej na začiatku myslela, že je to namyslená krava.“ Nie raz som počula príbehy lásky, ktoré začínali slovami: „No na začiatku sa mi vôbec nepáčil, nebol to môj typ. Kto by bol povedal, že o tri roky budeme plánovať svadbu.“ To je tá krása nášho života. Nikdy nevieme, ktorí z tých cudzincov, sa stanú našou blízkou osobou.

Koľko je ľudí, toľko je príbehov. Niekedy sa stane, že nám ten cudzinec skríži cestu, len na chvíľku, ale blízkymi sa stanete až za nejakú dobu. Inokedy vstúpi do vášho života ako cudzinec, no za pár dní už je to vaša najbližšia osoba. Niekedy je v živote roky, inokedy len sezónu.

Najviac nápadov na články a myšlienok ku mne prichádza obvykle pri behu, alebo potom, čo sa vrátim z akejkoľvek športovej aktivity a som sama. Ani tentokrát to nebolo inak. Zamýšľala som sa nad tým, aké je to zvláštne, že nám niekto bol tak blízky a zo dňa na deň sa pre nás stane úplným cudzincom. Úplný cudzinec sa ako mávnutím čarovného prútika, stane najdôležitejším človekom v našom živote. Najdôležitejší človek v našom živote, sa za okamih stane úplným cudzincom.

Vnímam to tak, že existuje niečo, ako neviditeľný most. Ten cudzí človek pomaly postupuje po moste, a dostáva sa k nám bližšie a bližšie. Tým, že sa rozprávame a zdôverujeme. Postupne odkrývame jeden pred druhým svoje ja. Jeden druhému priznávame naše vlastné omyly, za ktoré sa dodnes hanbíme. Bavíme sa o chybách, ktoré sme urobili a stále nás občas napadne, aké by to asi bolo, keby sa nestali. Odkrývame pred sebou naše najtajnejšie priania a naše sny, ktoré  nás dennodenne poháňajú vpred. Sme pred sebou úplne nahí. A práve z tejto nahoty vzniká blízkosť dvoch duší. Spojenie. Láska, o ktorej už vieme, že má mnoho podôb.

Občas sa až desíme toho, čo všetko tomu druhému o sebe povieme. Lenže v tej chvíli to cítime ako tú najprirodzenejšiu vec na svete. Keď nás prepadne vlna racionality v hlave nám vyvstávajú otázky: Mala som mu to povedať? Nemôže to všetko, čo už o mne vie raz zneužiť? Neotočí sa to nakoniec proti mne? Nuž, to nikdy dopredu nemôžeme vedieť. Aj nemožné, je možné.

S cudzincom, ktorý sa má stať súčasťou nášho života, to už tak býva. Čím viac času spolu trávime, tým viac sa zbližujeme. A zrazu, ani sa nenazdáme, a na tom človeku nám začne záležať. Už nie je cudzinec. Už prešiel neviditeľným mostom. Už sa stáva súčasťou nášho života. Súčasťou nášho srdca.

Presne tak to bolo aj s mojim posledným cudzincom. Hneď sa mi vybavia naše siahodlhé debaty. O všetkom možnom. Už druhý večer, ktorý sme spolu strávili, trval viac ako štyri hodiny. Presne ten večer som si niekoľko krát pomyslela: Bože, prečo mu to vlastne hovorím? To je asi too much na to, že sa vidíme druhý krát.

Otvorila som pri príležitosti písania tohto článku svoje poznámky. Áno, mám svoje poznámky, denník, ktorý si nepíšem každý deň, len keď mám potrebu, takže by som ho asi nemala nazývať denníkom. Je to pre mňa terapia, priestor, kde môžem zo seba vypustiť všetko. Všetko čo ma ťaží, alebo mi naopak robí radosť. Priestor, ktorý je len a len môj. Moja osobná tajomná komnata. Keď prídem na niečo, čo by som chcela zdieľať, lebo cítim, že je to správne, poznámky a zápisky sa objavujú v článkoch. Posielam ich ďalej. K vám.

No ale poďme už k tomu úryvku a k téme. Toto som si o svojom poslednom cudzincovi napísala, keď sme sa začali stretávať:

Strašne mi pripomína mňa. A to ma na jednu stranu desí. Je milý, pozorný, akčný, no ale na druhú stranu nevyspytateľný.

Pripomína mi mňa? Zrkadlenie, moji milí.

V ďalších riadkoch, ktoré boli o jednom z našich rande, aj keď sme čas, ktorý sme spolu trávili týmto pojmom nikdy nenazývali, sa objavilo:

Dosť sme sa potom bavili o minulosti a mne tak nejak došlo, že mu hovorím asi až príliš veľa vecí a že to asi ani nie je úplne nutné. Ale je fajn, že si to vieme vždy spolu prebrať.

Aj to som už spomínala. Sama sebe som sa divila, čo všetko som tomu cudziemu človeku o sebe povedala. Ja, čo a priori veľkú dôveru v ľudí nemám.  

Čas plynul, a času, ktorý sme spolu trávili, bolo čoraz viac. Prispôsobovali sme si ho tak, aby sme sa mohli vidieť, aj keď sme toho mali obaja veľa. Pristihla som sa, že som v Brne čoraz častejšie a že sa snažím hľadať cesty ako byť s ním, na úkor čohokoľvek iného.

Neviditeľný most.

Mám zmiešané pocity. Štve ma to, že ma celá tá situácia s ním začína trápiť a že asi neviem byť tak nad vecou, ako by som chcela. Shit, to to prišlo pomerne skoro. Trochu som čakala, že sa dnes uvidíme, keďže sa neuvidíme celý týždeň. Som smutná a fakt ma to neuveriteľne serie.

Tu som si začala uvedomovať, že ten človek začína mať na mňa vplyv. Cítila som sklamanie, preto, že sme sa mali vidieť a nevideli. V tejto chvíli už bol skoro na druhej strane mostu.

A posledný úryvok o našom výlete, kedy som si definitívne uvedomila, že už stojí priamo predo mnou, na mojej strane mostu.

Potom sme vyrazili na výlet. Šli sme do okolia Blanska, do lomu. Plavky som nemala, takže som v spodnom prádle plávala tam a späť. Táto časť sa mi veľmi páčila. Dal mi svoje pončo a objímal ma. Tu mi je najlepšie. Chvíľu sme posedeli, a šli sme hľadať, kde sa ubytujeme. Ešte predtým sme sa prešli lesom so západom slnka. Bolo mi fajn, mala som chuř robiť hlúposti, šantiť. Rozbehla som sa a skočila na neho. On ma točil vo vzduchu. Potom sme pomerne dlho blúdili a hľadali nejaké fajn miesto. Nakoniec sme ho našli. Postavili stan, dali si večeru v kufri auta. Hrali sme našu otázkovú hru. (Každý z nás musel vymyslieť 10 úloh/otázok. Potom sme ich dali dohromady a striedavo si losovali. Dodnes ma mrzí, že sme ju nikdy nedohrali.) To bolo celkom zaujímavé. Stihli sme ich len pár, ale nedá mi nespomenúť, ako som sa nasmiala keď mi spieval „Krátke lásky“ od Paľa Haberu v slovenčine. Alebo keď som mu musela za 3 minúty niečo predať. Alebo urobiť minútovú prezentáciu toho, ako ideálne nežiť hodnoty spoločnosti, v ktorej pracujeme. Na oblohe bolo milión hviezd. Dokonca som zas videla jednu padať. Ktovie, či sa mi splnia tie sny, ktoré si vždy želám. Extrémne ma rozosmiala aj jedna situácia, kedy sa ma spýtal, či ma nebolí hlava. Ja že, nie prečo? A on, no ako si spadla z tej oblohy. A mne to prišlo tak absurdné, až som chytila záchvat smiechu. Najviac sa mi páčila moja úloha pre neho – pobozkať ma najlepšie, ako vie. Fakt to bolo dobré. Po nejakej chvíli už bolo dosť chladno, tak sme šli do stanu. Tam sme dali asi ešte jednu otázku – musel mi popísať najromantickejšie rande. A priznám sa, že som sa tiež celkom smiala. Potom sme sa už vzájomne zahrievali. No a následne sme po chvíli zaspali. Musím povedať, že som mala dosť premýšľavú náladu a jediné, čo ma na tom mrzí, je asi to, že som si to neužila tu a teraz, pretože ma niektoré myšlienky až príliš vyrušovali. Noc bola fajn, chvíľkami mi bola zima. Nad ránom šla okolo asi nejaká pani so psom na vychádzku, tá ma zobudila. Spýtal sa ma, či chcem zahriať. No chcela som. Pekné prebudenie. Potom sme už začali baliť veci. Dali sme ešte jednu hru a raňajky v kufri auta. No a potom mi bolo trošku smutno, že už sa rozlúčime.

Premýšľala som, či do tohto článku chcem zaradiť aj fyzickú blízkosť. Nevedela som sa rozhodnúť, no popri tom, ako som spomínala na zážitky so svojím posledným cudzincom, som si uvedomila, že práve v tomto prípade, to bolo aj o fyzickej blízkosti. Veľa krát sa nám stáva, že si s niekým rozumieme, zdieľame spoločné hodnoty, no zároveň ctíme aj naše opačné perspektívy, čo obohacuje náš život. Keby som to zabalila do spirituálna, niekedy sa nám stane, že stretneme našu spriaznenú dušu. Alebo si v danej chvíli aspoň myslíme, že sme ju stretli.

Niekedy nám však ten človek skrátka nevonia. Proste tam nie sú „tie ohňostroje“. Napriek tomu, že si tak strašne rozumieme, je to ako polievka bez soli a korenia. S mojím posledným cudzincom to ohňostroje boli. Od začiatku, až dokonca. Práve preto, že sa mi stal blízkym človekom, fyzicky aj nefyzicky, som si myslela, že je to ten pravý. Pretože tak som si to vždy predstavovala. Tak sa s cudzincov, stávajú milenci. Odvážne, ale už som aj tak skoro nahá. Raz keď sme sa s mojím posledným cudzincom milovali, som prežila moment, ktorý som zatiaľ nezažila nikdy predtým. Zaujímalo by ma, či ho ešte niekedy zažijem, ale chcem veriť, že áno. Milovali sme sa a pozerali sa jeden druhému do očí. Aj keď spomienky blednú, túto si pamätám úplne presne. V tom momente som zažila magic. Trval len pár sekúnd a veľmi ťažko sa opisuje. Ak by ste si to chceli predstaviť, bolo to niečo, akoby vaším telom na chvíľku prešla elektrina, alebo niečo také. Ani jemu som o tom nikdy nepovedala…

Cudzinec sa stáva našou najbližšou osobou. Ste spolu vždy, keď sa dá, pretože chcete. Otvárate kalendáre a vymýšľate kedy a kde sa uvidíte, aby ste bez seba boli čo najmenej. Je to človek, o ktorom viete, kedy máva tenis. Je to človek, o ktorom viete, že nemá rád papriku a preto v šalátoch, ktoré robíte chýba, aj keď ju máte radi. Zdieľate spolu každodenný život. Je to prvý človek, ktorého vidíte, keď ráno otvoríte oči. Je to prvý človek, od ktorého vám príde správa na messenger, keď spolu nie ste. Je to posledný človek, s ktorým sa pred spaním rozprávate, alebo smejete v posteli. Je to posledný človek, na ktorého myslíte, keď idete spať a neleží vedľa vás. Človek, ktorému ako prvému napíšete, keď sa vám niečo podarí, alebo vás niekto naštve. Je to človek, na ktorého tvár sa tešíte, keď v zámku počujete pohyby kľúča.

Čas plynie. V medzičase sa stane veľa vecí.  Veľa dobrého i zlého. Veľa sa naučíte, no zároveň si uvedomíte, že sa ešte veľa musíte naučiť. Vidíte, že aj ten druhý ešte potrebuje zopár lekcií z predmetu, ktorý nazývame život. Nech je dôvod akýkoľvek, vaše cesty sa rozchádzajú. Ďalej sa musí učiť každý sám. Aj lúčenie má mnoho podôb. Niekedy je bolestivé, inokedy sa nám po ňom hrozne uľaví. Niekedy je sprevádzané drámou, inokedy prebehne v dokonalej tichosti. Niekedy je dobrovoľné, inokedy na silu. Niekedy je dôsledkom vojny, ktorá neskončila mierom a obe strany čítajú mnohé obete. ,

Už niet blízkej osoby, ktorej po víkende, kedy ste boli od seba, rozpoviete všetky zážitky. Už niet toho človeka, ktorému chcete napísať niečo vtipné a viete, že to pochopí len on, pretože váš interný humor. Už niet toho človeka, ktorý vás držal každý večer v objatí. Už si ráno nenájdete od neho správu na messengeri. Už neviete, či sa mu dnes na tenise darilo, alebo nie. Paprika sa znovu objavuje v šalátoch, ktoré si chystáte na večeru. Život ide ďalej a pomaly, ale isto, sa vracia do podoby z pred stretnutia s vašim cudzincom. Už na tú blízku osobu nemyslíte každé ráno, keď vstanete.

Ona totiž pustila vašu ruku, otočila sa a pomaly kráča znovu späť na druhú stranu mosta. Možno sa pokúsite ju predbehnúť a zastaviť, no ona sa znovu otočí a hovorí, že musí ísť. Možno stojíte na mieste a nemôžete sa pohnúť. Ona sa pomaly vzďaľuje. Možno si po chvíli uvedomíte, že ani vy nemôžete zostať stáť a tak sa vydáte ďalej tam, kam ste mali namierené. Opačným smerom ako vaša osoba. Už viete, že na tej ceste pravdepodobne stretnete ďalších cudzincov. To vám dodáva silu. Kráčate ďalej a občas sa ešte otočíte späť. Vždy keď sa tak stane, je vaša osoba ďalej a ďalej. Je čoraz menšia a menšia. Až sa raz otočíte a uvedomíte si, že tam už nie je. Už vám zmizla z dohľadu. A tak sa blízke osoby stávajú cudzincami. Kruh sa uzatvára.

Možno to znie smutne a svojím spôsobom to smutné je. Je smutné, že ľudia, s ktorými sme zdieľali život, ľudia s ktorými sme sa milovali, ktorí sa dotýkali nášho srdca i tela, sú zrazu úplne cudzími ľuďmi. No tak to skrátka v živote chodí. Cudzinec, blízky človek, učiteľ, lekcia, cudzinec. Dokola a dokola. No a koniec koncov, nikde nie je napísané, že s niektorými ľuďmi sa znovu nestretneme. Vtedy keď to budeme potrebovať, keď bude správny čas. Ako som už niekoľko krát spomínala, čo má byť tvoje sa ti vráti, a čo nie, aj tak v tvojom živote neostane. Aj keby si urobil/urobila čokoľvek. Uvedomiť si to a akceptovať, to je skutočná sloboda.

Na záver si opäť požičiam slová Paola Coelha, slová z knihy Alchymista, ktoré to dokonale vystihujú:

Santiago ju chcel vziať za ruku. Ale Fatima ďalej držala uchá džbánu. „Povedal si mi o svojich snoch, o starom kráľovi, o poklade. Povedal si mi o znameniach. Ničoho sa preto nebojím, pretože práve znamenia mi ťa priviedli. Aj ja som súčasťou tvojho sna, tvojho osobného príbehu, ako tomu hovoríš. Preto chcem, aby si ďalej šiel za tým, čo si prišiel hľadať. Ak budeš musieť čakať na koniec vojny, dobre. Ale ak budeš musieť odísť skôr, choď za svojim príbehom. Piesočné presypy sa menia s vetrom, ale púšť zostáva rovnaká. Tak to bude aj s našou láskou. Maktub. (Maktub je arabské slovo a znamená „to je písané,/je napísané“ inými slovami „to je dané“, je významnou súčasťou islámu a zaoberá sa filozofickou myšlienkou predurčenia a osudu.) Ak mám byť súčasťou tvojho príbehu, jedného dňa sa vrátiš.“

S láskou Adri

The post ÚPLNÍ CUDZINCI first appeared on .

Už sú to dva mesiace od rozchodu. Boli to za dlhú dobu tie najnáročnejšie mesiace, aké som zažila. Prvý krát ma niečo dokázalo ovplyvniť natoľko, že som nemohla spať, občas nemala silu pripraviť si vôbec niečo, čo by som mohla zjesť, a ani nehovorím o tom, že som sa nedokázala sústrediť na pracovné úlohy, ktoré som mala pred sebou. Vždy v nejakej náročnejšej životnej situácii, som zažívala niečo z vyššie vymenovaného. Ale všetko dohromady? To sa mi stalo prvý krát. Tento stav je teda poriadny humus a neprajem ho zažiť naozaj nikomu.

FÁZY, FÁZY, FÁZY A NÁŠ „OBĽÚBENÝ“ ČAS

Konečne sa zase začínam cítiť normálne. Začínam sa vracať moje staré dobré ja. Ani som si neuvedomila, ako veľmi mi to chýbalo. O fázach rozchodu som už písala. Pre pripomenutie, je ich 5. Keďže je každý rozchod unikátny, každý ho pochopiteľne prežíva individuálne. U každého človeka trvá jednotlivá fáza inú dobu, pričom sa fázy môžu prekrývať. Pri rozchode prežívame rovnaké pocity, ako keď nám niekto umrie. Je to vedecky dokázané. Nechcem sa rúhať a už som to niekedy písala, ale svojím spôsobom mi príde ten rozchod vlastne ešte horší. Keď sa s vami  človek rozíde, viete, že ten človek stále žije, akurát už nie s vami. To rozhodnutie spravil slobodne, nie preto, že nemal inú možnosť. To je na tom to najťažšie. Najťažšie na akceptáciu.

Prvá je fáza popierania, kedy sa ani za Boha nechceme zmieriť s tým, že niečo skončilo. V podstate by sa dalo povedať, že to neberieme na vedomie. Nevieme sa s tým stotožniť a nechceme to akceptovať. Teoreticky o tom vieme, ale nevieme to dostať do praxe. Častokrát sa chováme tak, akoby sme stále s našim expartnerom chodili.

Druhá fáza, je fáza hnevu. Sme naštvaní za to, že naše očakávania neboli naplnené. Cítime zlosť a zášť voči človeku, s ktorým sme boli vo vzťahu. Aké veľká je miera hnevu, tiež záleží od toho, čo sa vo vzťahu stalo a ovplyvňuje to aj fakt, ako sa k nám druhá strana zachovala. Často sme nahnevaní aj na seba samých. Často sa pýtame otázku: Prečo sa to stalo zase práve mne?

Vyjednávanie. To je tretia fáza. Vtedy obvykle začneme vyjednávať s druhou stranou o tom, čo všetko by sa muselo stať preto, aby sme sa k sebe vrátili. Pochopiteľne to zvyčajne robí ten, s ktorým sa niekto rozišiel. Nie je však výnimkou, že sa chce časom vrátiť aj ten, ktorý rozchod inicioval. Ak už to príde, obvykle nie hneď, ale až po dlhšej dobe. Veľa krát až potom, čo je ten rozídený z toho konečne vonku.

Štvrtú fázu predstavuje fáza depresie. Človek si začína uvedomovať realitu, ktorá sa stala a to, že už nie je návratu. V tejto fáze strácame chuť do života. To, čo nás bavilo nás zrazu nebaví. Obľúbené jedlo nám nechutí. Je nám smutno, cítime bolesť a každou jednou bunkou nášho tela pociťujeme, že sa náš partner od nás oddelil. Fyzicky aj psychicky. Napriek tomu, že máme plány, nedokážeme sa z nich tešiť. Nedokážeme v tej chvíli mať z toho nijaký pozitívny prežitok, aj keď by sme veľmi chceli. Strácame chuť na sex. V tejto fáze často nedokážeme zaspať, alebo sa v noci budíme. Ráno naopak nedokážeme vstať z postele. Táto porozchodová fáza bohužiaľ často ovplyvňuje aj náš pracovný výkon. Osobne si myslím, že je zo všetkých najnáročnejšia a najnebezpečnejšia.

Posledná fáza je fáza zmierenia. Keď sa sem dostaneš, tak už si dobre. V tomto momente si totiž realitu nielenže uvedomujeme, no taktiež ju prijímame a akceptujeme. Sme stotožnení s tým, že náš expartner už v našom živote nie je, a nebude. Uvedomujeme si, že náš jeden spoločný život sa zmenil na dva životy, ktoré si žije každý sám.

Najťažšie porozchodové obdobie trvá v priemere 11 týždňov a obvykle trvá minimálne tri mesiace, než človek prejde všetkými piatimi fázami.

Tak. Podľa toho, ako to sama cítim, by som sa pod to všetko podpísala. Najhoršia fáza je pre mňa tá fáza depresie. Pomaly sa z nej presúvam do fáze zmierenia a som za to nesmierne vďačná.

ZNOJMO & ŽIVOT JE TAK KRÁSNY

Do napísaného článku, vkladám ešte pár riadkov, ktoré nesmú chýbať. Cez víkend sme totiž boli s mojimi babami na výlete v Znojme. Pôvodný plán mal byť taký, že dievčatá prídu za mnou do Brna, pretože tam už budem bývať, a môj priateľ ten víkend bude mať svoj plán, každoročnú vodu zo spolužiakmi z výšky. Pôvodný plán sa samozrejme nekonal. Termín už sme mali všetky zabookované a tak sme len zmenili destináciu. Baby šli z Prahy, ja som šla z Brna, kde som sa  ešte musela pracovne v piatok vyskytnúť. Keďže z Brna je to kúsok, do Znojma som prišla už o 17:00, baby mali mať príchod až okolo 20:00. Prevzala som naše nádherné ubytko a naliala si pohár vína, ktoré nám ako pozornosť, nechali v chladničke majitelia.

Vyrazila som sa sama prejsť. Schválne som sa dopredu nepozerala, kde čo nájdem, proste som vyrazila. Mám to tak rada, pretože som potom príjemne prekvapená a nestane sa mi, že som sklamaná, pretože som niečo dopredu očakávala a v realite je to inak. Cestou som si kúpila zmrzlinu. V Prahe máme lepšiu. Všetky autá ma púšťali cez prechod. Mesto bolo pomerne prázdne. Páčila sa mi budova súdu a divadlo. Čím ďalej som kráčala, tým krajšie uličky sa predo mnou vynárali. Prišla som k budove pivovaru, prešla okolo Enotéky a užívala si výhľady na kostol a rieku Dyje. Ľudia sedeli na hradbách, popíjali víno a smiali sa. Vychytala som moju obľúbenú golden hour, takže výhľady fakt stáli za to. Tešila som sa na dievčatá. Keď sa už blížili, pomaly som sa vracala domov.

Prechádzala som ďalšie uličky a pozerala sa na čísla domov. Samé dvojky a sedmičky. Nebudem ezo, ale viete, že náhody neexistujú, a že verím na znamenia. Pristihla som sa pri tom, ako sa usmievam. Bála som sa, ako budem vnímať ten fakt, že som tu pôvodne nemala byť, že malo byť všetko inak. Bála som sa, že budem smutná. Samú ma prekvapilo, že sa tak nestalo. Prvý krát som sa cítila fakt dobre. Sama sebou. Presne tak, ako predtým všetkým. Keď som si to uvedomila, usmievala som sa ešte viac. Teraz už bude iba dobre, preblyslo mi hlavou. Keď už si tým človek niekedy prešiel, presne vie, čo tento moment znamená. Bezvýznamný krok pre ľudstvo, extrémne významný krok pre človeka, s ktorým sa niekto rozišiel.

Víkend sme si užili na maximum. Okrem všetkého iného, o čom sa rozpisovať nejdem, vypichnem sobotu večer. Sobotný večer sme strávili na Letnej noci vo Vrbovci, vo vinici, kde sa zarážala hora. Bol to najlepší únik z reality, aký som za poslednú dobu zažila. Cítila som sa ako vo filme Bobule alebo tak. Pili sme výborné moravské vína, dali sme si najlepší guláš s chlebom, vychutnávali si atmosféru dedinskej veselice. Spoznali sme veľmi milý pár, ku ktorému sme si prisadli. Po niekoľkých hodinách, už nám pán nalieval zo svojej fľaše. Synchrónne sme sa rozutekali tancovať, keď kapela začala hrať „Kde si včera bol“ a o pár minút neskôr sme si na plné ústa spievali: „mám chuť žít jako kaskadér!“ Jedna z našej partičky si zo mňa uťahovala, pretože som niekoľko krát zopakovala vetu: „no nie je ten život krásny?“

To som si uvedomila. Znova. Znova a znova. Fakt, že milujem svoj život, aj napriek tomu zlému, čo sa udialo. Že všetko je tak, ako má byť a že sa to deje preto, lebo sa to diať má. Aj keď niektoré veci nám možno ešte dnes nedávajú zmysel. Že mám okolo seba najlepších ľudí na svete, že sa zase dokážem na plnú hubu smiať, baviť sa, byť sama sebou, byť šťastná a nemyslieť na to, čo nevyšlo. A že nato, aby sa to stalo nemusím mať žiadny vzťah, ani s nikým randiť. Že nič z toho nedefinuje ani mňa, a ani môj život . No nie je ten život krásny?

VĎAČNOSŤ NADOVŠETKO

Tento článok vznikol aj preto, lebo som sa prostredníctvom neho chcela poďakovať všetkým ľuďom, vďaka ktorým tieto mizerné mesiace boli omnoho znesiteľnejšie. Ďakujem vám za to, že ste tu pre mňa boli, aj keď moja prezencia v rámci nášho spoločne stráveného času, stála za veľké hovno.

Som vďačná za svoju rodinu. Presne v týchto chvíľach si uvedomujem, akú neskutočne skvelú rodinu mám. Vždy mám komu zavolať, vždy sa mám kam vrátiť, vždy nájdem podporu, nech sa deje čokoľvek. Niekedy to naozaj berieme ako samozrejmosť, ale samozrejmosť to určite nie je. Posledné tri mesiace som si telefonovala s našimi snáď najviac za celý svoj život. Vždy mi to neskutočne pomohlo. Dúfam, že to všetko budem mať raz možnosť vrátiť späť. Kiež by každý mal takú skvelú rodinu, akú mám ja sama. O sestre ani nehovorím, to je kapitola sama o sebe, ktorá ma vždy nabije neskutočne pozitívnou energiou. Vyžaruje taký vibe, že proste v jej blízkosti chceš byť. Ďakujem, ďakujem, ďakujem!

Som vďačná za svojich priateľov. Za všetky pravidelné správy, či som v pohode. Za hlasovky. Za pokusy o rozveselenie. Za pokusy ma niekde vytiahnuť. Za dlhé telefonáty, za uvarené obedy a večere v čase, kedy som nebola schopná ničoho, len ticho ležať a pozerať do blba, alebo do telky, aj keď som vôbec nevnímala, čo sa v nej odohráva. Za vrúcne objatia vtedy, keď mi tá blízkosť a objatie nesmierne chýbali. Za všetky spoločné chvíle, kedy som zabudla na to, čo bolo, bola som tu a teraz. Za všetky momenty, ktoré mi vyčarili úsmev na perách. Za jazdu po Vltave, za festivaly, za odvozy vecí, za neustále počúvanie toho istého dokola a dokola. Za milión otázok, ako mi môžete pomôcť a či niečo nepotrebujem. Za to, že keď som prepadla na dno, dali ste mi stupáka, aby som sa dokázala vyštverať hore. Za knižky, za tipy na podcasty. Proste za všetko. Za to, že sa nikto z vás so mnou neprestal kamarátiť, aj keď som posledné mesiace bola negatívna a toxická ako prdel a nebola tu pre vás inak, než fyzicky. Moja myseľ totižto behala v minulosti, tak ako zvykne behať škrečok vo svojom farebnom kolese. Teraz je už však na čase užívať si čo je dnes a snažiť sa robiť všetky veci tak, aby to prinieslo ovocie v budúcnosti.

Ďakujem aj samej sebe, za to, že som to zvládla a prežila. Aj keď som sa k sebe samej posledné mesiace nechovala vždy pekne a nedopriala som si to, čo som potrebovala. To, po čom volalo moje telo, či moja myseľ. Ďakujem si za to, že som nabrala silu a našla stratenú sebahodnotu a sebaúctu. Znovu som ich zvládla stratiť a robila som preto strašné kraviny a potupnosti. Našťastie mi je lepšie a aj na základe reakcií od okolia cítim, že sa pomaly vraciam. Aj vďaka vám.

Za posledné dva mesiace som zistila alebo si uvedomila strašne veľa nových vecí. A tak sa s vami podelím s random poznatkami, ktoré možno na prvý pohľad nesúvisia.

Verím, že si z toho vezmeš to, čo potrebuješ. To, čo nepotrebuješ, nechaj pre iných.

HLAVNE SA VŽDY VRACAJ!

Tenis. Šport, čo ma už dlhodobo láka a baví najviac. Šport, ktorý stále poriadne neovládam, no malými krôčikmi sa zlepšujem. O technike správnych úderov sa baviť nebudeme. Nie som tréner, ani profík. Nemám k tomu, čo povedať. Robím, čo môžem. Niekedy sa mi podarí, inokedy nie. Život. Robila som však dve zásadné chyby, na ktoré som sa začala sústrediť.

Nevracala som sa. Občas som bola lenivá sa po odpale vrátiť na stred. Tak sa mi stávalo, že spoluhráč nahral presne na druhú stranu ihriska a ja som nemala šancu tam stihnúť dobehnúť. Pri poslednej hre som sa rozhodla, že sa na túto chybu zameriam. Vrátila som sa vždy. Po každom jednom údere. A vieš čo? Darilo sa mi omnoho lepšie!

Vždy sa vracaj! Nie len v tenise. Snaž sa vrátiť vždy, keď sa vzdiališ od seba samého. Vždy sa snaž vrátiť späť k sebe. Keď to neurobíš, obvykle to nedopadne dobre. Je jedno aká situácia, ktorú práve riešiš ťa v tejto chvíli napadla. Ak nemáš dobrý pocit z toho, kam sa vydávaš, vráť sa. Ver svojmu vlastnému úsudku a intuícii. Aj keď sa ti môže stať, že ťa budú ľudia manipulovať preto, aby dosiahli svoje. SVOJE. Často sú to ľudia, ktorých máš najradšej na svete. Občas sa budeš možno cítiť ako blázon, pretože ťa budú presviedčať o tom, že si niečo myslíš, zle, a že to teda rozhodne realita nie je. Nenechaj sa. Ver si! Nikto iný nevie lepšie než ty, to, čo je pre teba najlepšie.

Druhou chybou, ktorú som v tenise robila a stála ma mnoho strát bolo to, že som vždy čakala vo vnútri ihriska a nikdy som nestála za základnou čiarou. Krátke údery som tým pádom dokázala odpáliť. No keď bol úder dlhý, tak som ho proste minula. Tým som sa naučila stáť vždy ešte aspoň pol metra za základnou čiarou. Toto postavenie mi umožňuje najlepší prehľad o tom, čo sa deje a keď nezaspím na vavrínoch a zareagujem rýchlo, obvykle to dopadne dobre.

Keď podstúpiš ďalej, uvidíš situácie z inej perspektívy. Keď z niečoho odídeš, keď si už z toho vonku, zrazu zistíš, že niektoré veci nemusia byť také, akými sa na prvý pohľad zdali byť. Preto sa neboj vzdialiť. Občas sa musíme vzdialiť nato, aby sme sa potom mohli priblížiť. K tomu, k čomu sa priblížiť máme. K tomu, čo je pre nás dobré.

ZAČAŤ OD SEBA, JE NAOZAJ POTREBA

Chyby robíme všetci. Zažité vzorce správania, ktoré majú na náš život negatívny vplyv rovnako. Záleží len na tom, čo s tým urobíme. Či sa z chýb poučíme, alebo ich budeme opakovať. Či budeme pracovať na tom, aby sme naše vzorce chovania prerámovali, alebo to necháme tak a naďalej budeme obviňovať z toho, že sa nám nedarí, len tých druhých. Niektoré chyby nás stoja veľa. Čím viac platíš, tým naliehavejšie ti tým „vesmír“ chce povedať, že ak v živote niečo nezmeníš, nemáš šancu. Ďalšia lekcia, ktorú si beriem do svojho života je, že je vždy potrebné začať u seba. Počula som to už veľa krát, no priznám sa, že som asi až teraz pochopila, čo to reálne znamená, začať od seba. A tak som začala.

AFTER ALL THIS TIME? ALWAYS.

Always. Slovo, ktoré mám už asi dva roky vytetované na predlaktí. Za dobu, čo ho mám som sa stretla s dvoma typmi ľudí. Tými, ktorí poznajú Harryho Pottera, a tak im hneď napadne tento význam. No a potom tých, ktorí sa môjmu tetovaniu vysmievajú a pýtajú sa, či je to reklama na hygienické vložky Always. Tak určite. Tých druhých bolo našťastie menej.

Tento týždeň som sa prvý krát stretla s úplne inou perspektívou. Jeden človek si myslel, že som tým chcela povedať, že vždy máme možnosť. Vždy sa môžeme rozhodnúť. Táto myšlienka ma zaujala, pretože ma doposiaľ nenapadla. Stále mi vŕta v hlave, pretože sa neviem rozhodnúť, či s tým tvrdením súhlasím. Áno, aj nie. Naozaj máme vždy možnosť? Čo keď dostaneme výpoveď? Čo keď sa s nami niekto rozíde? Kde je tá možnosť?

ČO ŤA NAPADNE, KEĎ POVIEM SLOVO BIBLIA?

Čítala som knihu, ktorej predmetom bola viera, cirkev, Boh. Dal mi ju kamarát, že by mi mohla v tomto období pomôcť. Spočiatku som bola veľmi skeptická. Asi ako jej hlavná hrdinka Alice. Long story short, kniha bola o kňazovi Jeanovi, ktorý pôsobil v malom francúzskom mestečku. Na jeho bohoslužby, do kostola s kapacitou asi 400 ľudí, chodilo presne 13 veriacich. Jeho najlepšia kamarátka z detstva, Alice, pracovala vo významnej parížskej firme, v ktorej sa starala o PR. Rozhodla sa, že jeho frustráciu zmierni, a pomôže mu získať viac veriac skrz PR a marketing. No a každý kto pričuchol k marketingu musí vedieť, že keď ide robiť niekomu/niečomu reklamu, musí dokonale poznať službu, produkt, vlastníka, cieľovku, a tak ďalej a tak ďalej. Nuž PR managerka začala študovať Bibliu a taktiež iné náboženstvá. V knihe sa často citovali myšlienky z Biblie, ktoré na prvý pohľad rozum neberie. Napríklad:

Ježiš povedal: „Neprestávať so svojím hľadaním má ten, kto hľadá, pokiaľ nenájde. A až nájde, bude otrasený, a keď bude otrasený, bude sa diviť a stane sa pánom nad všetkým, čo je.“

Vôbec som tomu nerozumela, ale už to chápem. Čo ty?

Výsledkom bolo zistenie, že myšlienky v Biblii sú vlastne totožné myšlienky, ktoré nájdeme v taoizme, hinduizme, či budhizme. Rozdiel je v tom, akým spôsobom a slovami, sú zdieľané. Pointou celej knihy bolo ľudské ego a to, v akých situáciách sa v živote ocitáme, keď sa ním necháme ovládať. Bolo to o prekonávaní limitov vlastného ega a prehodnocovaní základných presvedčení a očakávaní. Aj keď by sa to na prvý pohľad čitateľovi mohlo javiť úplne inak.

Kniha ma prinútila si urobiť revíziu svojho vlastného života a svojich vlastných očakávaní. Opýtať sa samej seba, prečo v niektorých situáciách reagujem tak, ako reagujem. Nájsť prepojenie s egom. Zistiť, na ktoré tlačítka musia zatlačiť moji blízki i vzdialení tak, aby sa aktivovalo moje ego. Zanalyzovať, čo sa následne deje. Bolo to dlhé premýšľanie, no dospela som k určitým novým záverom a tým pádom aj prehodnotila svoje postoje. Učinila som rozhodnutia.

TERAPIA

Je jasné, že v tomto období som musela frekvenciu svojej terapie, ktorú som mávala už pomerne sporadicky, dramaticky zvýšiť. Pomohlo to veľmi. Je skvelé mať super rodinu a priateľov. No tí nikdy nebudú nezaujatí, pretože medzi sebou máte určitý vzťah. Nejako vás poznajú, často niekoľko rokov. Rozhovor s terapeutom je však úplne iná záležitosť. Terapeutovi poviete veci, ktoré vás občas samých prekvapia. On vám zase vysvetlí to, čo sa práve deje, z úplne inej perspektívy. Na veľa vecí prídete. Veľa vecí vám dôjde.

Terapeut vás vráti späť na zem a tým, že vám dokáže veci vysvetliť a podložiť faktami, si veľa vecí uvedomíte. Napríklad to, že niektoré veci nie sú o vás, ale o tom druhom, a nikdy ich nezmeníte. Nemáte takú moc, aj keby ste sa postavili na hlavu. To, že sa nemusíte dokola viniť za chyby, pretože ich robíme všetci, ale podstatné je to, ako sa budeme chovať ďalej. To, že je veľký rozdiel medzi láskou a závislosťou, len si ich často zamieňame. To, že často sa zamilujeme do začiatku vzťahu, alebo predstavy o tom, aký by mohol byť, aj keď reálne by taký nikdy nebol. To, že často prestávame byť sami sebou, len preto, aby sme zase niekoho nestratili. Visíme na niekom, s kým vzťah pre nás nie je vôbec zdravý. Obvykle vám strašne odľahne. Niekedy to príde hneď, niekedy si treba počkať. Isté je, že to príde. Ale o tom inokedy.

OD-PUSTENIE

Pochopila som aj to, akú veľkú a ničivú silu má hnev a zášť. Ničí naše okolie, no predovšetkým nás samotných. Mala som v sebe obrovský hnev a zášť. Preto som sa cítila tak strašne pod psa. Priznávam, že po rozchode väčšina mojich reakcií vychádzala z frustrácie, hnevu a zlosti. To ma úprimne mrzí. Nie len preto, že to smerom k druhej strane nebolo nutné a správne. Miesto toho to zbytočne mohlo ublížiť. No taktiež preto, že keď som na akýkoľvek, aj ten najmenší podnet, ktorý ma rozhodil, reagovala tak emotívne a nelogicky, v konečnom dôsledku som to bola ja koho to bolelo najviac.

Povedala som si, že sa tak už nechcem cítiť, že je potreba niečo urobiť inak. Pozrieť sa pravde do očí, priznať si svoje vlastné chyby, odpustiť chyby druhej strane. Aj bez toho, že by prosba o odpustenie prišla, alebo vám niekto povedal prepáč. Niekedy to nepríde nikdy. Povedala som si, že sa musím vyslobodiť z pozície obete a ublíženej chudinky. Prestať si hovoriť, tú onú vetu: „Prečo práve ja? Čo som komu urobila? Prečo to nevyšlo? Prečo?“ Zmeniť prístup, prijať situáciu takú, aká je. Zobrať si z toho ponaučenia a pohnúť sa ďalej. Nebyť ako ten škrečok, ktorý sa dennodenne motá v bludnom kruhu minulosti, dokola a dokola.

Je ťažké odpustiť, keď nás následky niečích činov tak veľmi bolia. Hlavne vtedy, keď nám niektoré veci prídu nesmierne nefér a nespravodlivé. No nech už je to akokoľvek, je to nevyhnutné. Čím skôr to človek pochopí, tým skôr sa naozaj bude môcť vyliečiť. To, že veci nedopadli ako sme chceli je smutné, no taký je život. To, že stále cítime lásku k človeku, s ktorým byť už nemôžeme, je v poriadku. S niektorými vecami sa skrátka musíme naučiť žiť. Neostáva nám nič iné len sa zmieriť. Základom slova zmieriť sa, je mier. Presne to nám to do života prinesie. Mier. Život v mieri je určite lepší, ako život vo vojne. Tam, kde je mier, tam chýba hnev, bolesť a utrpenie. Tam, kde je mier, vzniká priestor pre pokoj a lásku. V akejkoľvek podobe.

ZÁHIR

Článok končím taktiež doplneným odsekom, ktorý vzniká práve teraz. Keď som čakala na dievčatá na ubytovaní, do ruky som vzala jednu z kníh, ktoré boli v knižnici. Záhir od Paola Coelha. Často sa mi stáva, že ma zaujme nejaká kniha a keď ju začnem čítať, je v nej niečo, čo práve teraz potrebujem vedieť.

„That is why it is so important to let certain things go. To release them. To cut loose. People need to understand that no one is playing with marked cards; sometimes we win and sometimes we lose. Don’t expect to get anything back, don’t expect recognition for your efforts, don’t expect your genius to be discovered or your love to be understood. Complete the circle. Not out of pride, inability or arrogance, but simply because whatever it is no longer fits in your life. Close the door, change the record, clean the house, get rid of the dust. Stop being who you were and become who you are. When someone leaves, it’s because someone else is about to arrive.”

Slovo záhir pochádza z islamského sveta a symbolizuje niekoho alebo niečo, na čo nedokážeme zabudnúť. Často je to niekto, kto v nás zanechal nejakú stopu. Niekto na koho myslíme aj v priebehu rokov. Od piatku som si na Záhir spomenula niekoľkokrát.

Preto na záver malé zamyslenie pre Teba. Čo ty a tvoje Záhir?

Tvoja Adri   

The post WAKE UP AFTER BREAK UP first appeared on .

Dnes

Väčšinu týchto riadkov som si poznamenala asi tak pred mesiacom. Musím ich trochu updatovať, pretože dnes tiež vidím niektoré veci inak. Reálnu realitu, taká, aká je. Už na nič nečakám. Nepredstavujem si, že sa zrazu stane niečo, čo všetko zvráti. Nečakám, že človek, na ktorom mi tak strašne záleží, sa zrazu prebudí, a príde s tým, aby sme to ešte skúsili. Ešte pred týždňom som mala nádej. Happyend ako z filmu sa v tomto prípade nekoná. Veľmi rýchlo ma vymenil ako o číslo väčšie topánky zo Zalanda. To je realita.

Staviam sa k tomu čelom. Staviam sa na vlastné nohy, dvere minulosti zamykám a kľúč nechávam zmiznúť, podobne ako zvykol zmiznúť Harry Potter, za pomoci svojho kúzelného plášťa. Pomaly sa snažím zabudnúť. Niektoré dni sú lepšie, iné horšie. Asi je to tak v poriadku.

Dnes sme mali spoločne odchádzať na aktívny víkend do Rakúska. Bol to môj darček, ktorý som od neho dostala na narodeniny. V spomienkach sa vraciam v čase. Je mi trochu smutno, pretože je všetko úplne inak, než sme si to plánovali. Chýba mi. Chýba mi veľmi.

Pred mesiacom

Najradšej by som sa vystrelila na Mars. Fakt prosím, vezme ma niekto na nejakú inú planétu?

Ako to vlastne je? Neviem, ale je to únavné. Extrémne únavné. Som vyčerpaná. Nemám síl na nič. I dýcha sa mi ťažko. Nemôžem spávať. Nedokážem zaspať a keď už sa mi to výnimočne podarí, stále sa budím. Vždy keď sa preberiem, uvedomím si realitu. Som strašne unavená. Mám pocit, že ak sa poriadne nevyspím, tak umriem. Podľa mňa z toho začínam mať halucinácie. Tá hnusná realita. Nie je to tak, ako som to chcela. Bolí to.

Veľmi ťažké obdobie. Také to, keď sa ti nechce nič, lebo na nič nemáš náladu ani silu. Práve som do jedného chatu napísala: to je vtipné ako sa s tebou ten život zahráva. A tak mi došlo, že to napíšem aj sem.

Posledné dni som prežívala také dni, ako pár rokov dozadu. Najhoršie na tom je to, že som si myslela, že už to nepríde. Nikdy. Nie, nemyslela, bola som si tým dokonca istá. Myslela som si totiž, že keď už raz konečne budem mať ďalší vzťah, keď už sa teda rozhodnem, že ho mať chcem a budem, tak to dopadne. A ono hovno! Jediná istota je zmena. Fakt.

Takže sa zase cítim tak, ako predtým. Na dne. Oproti tomu prvému razu je to lepšie v tom, že viem, že to prejde. Čo bolí, to prebolí. Už som to raz prežila, takže je dosť veľká šanca, že to prežijem zas. To je to jediné, čo mi dodáva silu na prežitie. Prečo nemôžem ľúbiť menej? Prečo? Prečo? Prečo?

Keď sme sa rozišli s Ním, tak som si myslela, že nie je reálne sa z toho dostať. No od vtedy som sa v mnohom zmenila. Viem, že ešte stále existuje dosť veľa vecí, ktoré som mala zmeniť a nezmenila. Moje veci, nad ktorými sa budem musieť zamyslieť a prebrať ich do hĺbky. Veci, ktoré určite prispeli k tomu, prečo je dnes všetko inak, než sme si to vysnívali pred viac než pol rokom. Presne viem, o čo sa jedná. Beriem to tak, že už len to je pozitívna správa.

Na druhú stranu, oproti prvému razu je to horšie v tom, že v tomto prípade, som si s tým človekom dokázala predstaviť budúcnosť. Dokonca som reálne verila, že bude. Asi to je aj tým, že tento človek to mal rovnako. V porovnaní s tým predchádzajúcim. Teda, čo ja vlastne viem, či to tak mal. Aspoň to tvrdil.

Momentálne sa mi ani nechce veriť tomu, že existuje vzťah, ktorý vydrží navždy. Aspoň nie v tom mojom svete. Stačí sa pozrieť okolo seba. Ako sa ľudia k sebe správajú. Ako rýchlo menia partnera za druhého, miesto toho, aby na vzťahu pracovali spoločne. Mám pocit, že vzťahy sú vlastne len také lekcie. Možno potom, keď už sa konečne všetko naučím, tak to raz vyjde. Ale vlastne, neučíme sa náhodou celý život? Učiť by sme sa predsa mohli aj s partnerom. Nemusíme sa preto rozchádzať, či nie? Neviem.

Každopádne, iné som chcela. Posledné dni mi bolo ťažko. Nech som robila čokoľvek, tak som sa stále musela vracať k tomu, čo bolo dobré, čo nebolo dobré, čo bolo nejak a malo byť inak, čo malo byť inak, ale už nikdy nebude. Čo som spravila zle, prečo som to spravila, čo môžem urobiť preto, aby som to napravila. Potom príde reality check. A to je teda extrémne peklo. Tentokrát som si myslela, že je to ten pravý. Bola som o tom presvedčená. Možno to znie extrémne pateticky a smiešne, ale fakt som tomu verila. Aj po tom všetkom, čo som si už preskákala. No lenže keby to bol ten pravý, tak spolu zvládneme čokoľvek, nie? Asi by ma len tak za pár dní nevymenil za niekoho iného, nie? Ja vlastne neviem.  Ja už nič neviem.

Najhoršie je prijať ten fakt, že niečo končí. Na jednej strane by ste toho človeka najradšej videli a boli s ním, no na druhej viete, že keď sa to stane, bude to len horšie. Všetko začne odznova. Čím viackrát sa po rozchode stretnete, tým viac sa ten proces predlžuje. Aj to už našťastie viem. A tak sa snažíte zabudnúť. Všetkými možnými spôsobmi, ktoré sú k dispozícii.

Ja už viem, že mi nepomôže párty. Áno, ten večer je to fajn. Človek sa odreaguje, príde na iné myšlienky, prípadne urobí nejakú jednorazovú rýchlu akciu, ktorá na chvíľku „urobí dobre.“ Väčšina z nás, ktorí sme si už toto okúsili však vieme, že to je len ilúzia. On proste nie je on. Aj tak ten deň po, je človeku zo seba zle, či už sa jedná o opicu alkoholickú, alebo morálnu. A ten večer po párty, povedzme v nedeľu, aj tak nakoniec zaspávaš sám/sama a myslíš na toho človeka. Je ti smutno.

Tento krát to budem riešiť inak. Hlavne inak ako on. Som na to hrdá. Postavím sa k tomu čelom a doprajem to najlepšie sebe. Nebudem sa snažiť klin klinom vybiť. Toto nás obvykle aj tak dobehne, pretože čuduj sa svete, ale podobné veci, sa dosť pravdepodobne budú opakovať aj v ďalšom vzťahu. Pravdepodobne.

Za posledné dni bolo veľmi málo chvíľ, kedy som si povedala, že mi je fajn a na nič som nemyslela. Paradoxne to bolo s ľuďmi, ktorí mi až tak blízki nie sú. S tými blízkymi je to bezprostredne po tragickej udalosti, ktorá sa vám stane, náročné, pretože tým, že im na vás tak extrémne záleží, a váš smútok prežívajú s vami, sa to vlastne násobí. Sú tu aby pomohli, no v drvivej väčšine prípadov nepomôžu, práve naopak a čo je horšie, tým, že ste na dne, tak na to všetko reagujete veľmi podráždene. Na tie „kecy a múdrosti“, ktoré poznáte, no viete, že odsrať si to musíte stále vy sami. Nikto to za vás neurobí. Bohužiaľ. Často ste zbytočne na ľudí, ktorým na vás záleží, zlí. Sama som sa potrebovala niektorým ospravedlniť na to, že som v zúfalstve bola pekne nepríjemná, či neznesiteľná.

V takom prípade je ťažko povedať, čo treba robiť. Zažila som doby, keď mi spoločnosť nepomáhala a vonku som chodila pomaličky, na hodinku. Potom na dve. Nerobilo mi to dobre.

Aktuálne viem, že ani domáce utápanie nie je pre mňa to pravé orechové. Za poslednú dobu mi pomohla zmena prostredia. Fitko. Tam som prvýkrát skutočne nemyslela na nič, len na to, aby som tie série dala. Veď predsa nie som žiadna sračka. Vo fitku som stretla známych, ktorých som dlhšie nevidela. Bolo to príjemné. Nasledovala káva so známymi a ešte prechádzka do prírody. V aute si na mňa položil hlavu neznámy pes, ktorý sa veľmi nedá hladkať a ani sa s ľuďmi nezvykne mojkať. Majiteľ bol prekvapený. Mala som z toho radosť. Psy vraj vycítia, keď nám nie je dobre. Možno to bolo tým.

Snažila som si užívať prítomné okamihy. Ďakovala som aj za 10 minút, kedy som na to zabudla. Snažila som sa vnímať svet okolo mňa a nie ten, ktorý sa odohráva, takmer 24/7,  v mojej hlave. Niekedy by som si priala žiť menej vo svojej hlave. Keby som to dokázala, ušetrila by som si hromadu problémov. A znovu si spomínam na vetu, bývalého mojej dobrej kamarátky, ktorú sme bytostne neznášali, no dnes už chápem, čo tým chcel povedať. „Problémy sú len v tvojej hlave.“ Je pravda, že aj tie moje som si často vytvorila sama. Kto z nás to občas nerobí? Pozdravujem všetkých overthinkerov.

Nežiť stále vo svojej hlave, sa mi v určitých životných obdobiach podarilo. Verím, že sa k tomu zase dopracujem. Ideálne tak, aby mi to zostalo. Bolo to v dobe keď som bola spokojná a šťastná. Sama so sebou. Kedy som nebola na nikom závislá a nemala som úzkosť z toho, že mi niekto ublíži, že o niečo prídem. Zase som zabudla, že nám nič nepatrí. Všetko máme len požičané. Veď keby nám to patrilo, vezmeme si to so sebou do hrobu. Pravdou je, že na svet prichádzame a zo sveta odchádzame úplne sami.

Dnes

Keď sa retrospektívne ohliadnem spať, a zrekapitulujem si posledný mesiac, vidím to. Zistila som, že mi bolo dobre práve vtedy, keď som si nechala doma telefón a odpojila som sa. Od všetkých, ktorí sa tak nejak snažia byť pri mne, napriek tomu, že sa už dávno rozhodli odísť. Od displeja, ktorý som večne hypnotizovala pohľadom. Už len zo zvyku. Robila som to stále dokola, až som sa musela samej sebe prihovoriť so slovami: Hej dosť, už na nikoho a na nič nečakaj. Ži!

Musela som sa odpojiť od sociálnych sietí, vďaka ktorým sa dozvieme všetko, čo chceme, no bohužiaľ aj to, čo sme nikdy vedieť nechceli. Niekedy sa proste musíme odpojiť od tých, ktorí nám pred nedávnom tvrdili, ako im na nás záleží, no zrazu sa snažia verejne urobiť všetko preto, aby nám bolo ešte horšie. Veľmi dobre to vedia. No aj tak robia. Človek, ktorému na vás záleží, vám nikdy nebude ubližovať naschvál. Nie po tom všetkom… Tým som si istá. Človek, ktorý vie, ako veľmi vás niečo bolí, to robiť nebude. Nikdy.

Niekedy neexistuje iná možnosť, len sa odpojiť od tých, ktorých milujete, držia vás v nádeji, že to ešte bude dobré. Testujú vás, robia vám naschvál. Držia vás vo svojom „zajatí“,  až dovtedy, kým si nenájdu nový objekt. Od toho momentu, už ste im jedno. A že to dlho trvať nebude. Čím skôr, to človek pochopí, tým lepšie. Aj keď to strašne bolí.

Nebudem sa hrať na najvyrovnanejšieho človeka vo vesmíre. Od toho mám ďaleko. Tiež som za posledný mesiac urobila niekoľko zúfalých činov preto, aby som pri sebe udržala milovaného človeka. Tiež som sa pár krát zachovala nesprávne, neuvážene, hystericky. Ako decko. Do poslednej chvíľky som sa nechcela vzdať myšlienky, že to nezvládneme. Proste som to odmietla, pretože „všetko sa dá, len treba chcieť.“ Akurát chcieť musia dvaja, nie len jeden. To je na tom to ťažké pochopiť. Prijať. Akceptovať. Ten človek, už s vami byť nechce. Už nechce tomu dávať šancu. Už nechce na tom pracovať. Hrozne to bolí, ale bez toho, aby si to človek neuvedomil, to bohužiaľ nepôjde. Tak som tiež prestala prosiť a vymýšľať, čo všetko urobiť preto, aby som to všetko zachránila. Nemá to význam.

Niekedy je tou jedinou možnosťou na záchranu kapitulácia. Tiež sa mi s tým ťažko zmieruje, ale bohužiaľ viem, že to tak je. It´s time to move on. Je na čase ísť ďalej. Aj keď to bolí ako šľak. Aj keď srdce presviedča rozum, že to predsa musí ísť aj inak. Na to musia existovať dvaja ľudia. Už nie sú. Si sám/sama. Rozhodla som sa, že nepôjdem cestou „odplaty“ a naschválov, hlavne kvôli sebe. Aby som sa mohla na seba pozrieť do zrkadla. Pretože to, čo si človek o sebe myslí sám, to je to najdôležitejšie. No a vlastnú bolesť aj tak neotupíme a nezmenšíme tým, že ublížime niekomu inému. Potom tu je ešte karma. Tá funguje úplne nádherne. Všetko nám vráti. Do posledného. Práve preto som sa rozhodla robiť veci inak.

V citových záležitostiach som sa bohužiaľ často nedokázala riadiť logikou. Vždy som verila a mala nádej. Pretože tá predsa umiera posledná. Tento krát sa snažím brať veci také, aké sú. Pozerať sa na realitu cez priehľadné sklá. Žiadne ružové okuliare, žiadne keby…

Teraz, keď sa nad tým zamýšľam a píšem tieto riadky, som si spomenula na deti na Filipínach. Sedeli na hromade odpadu, smiali sa a kývali nám. Ďalšie behali a naháňali sa. Pritom sa z chuti smiali. Nemali mobily a ani nič, čo by im pripomínalo, že majú málo. V porovnaní s ostatným „vyspelým“ svetom, vlastne nemajú nič. To pravdepodobne ani netušia a preto sa tým nemôžu trápiť.

Zrazu mi začalo dávať zmysel to, prečo si Gen Z na Západe, začínajú kupovať tlačítkové telefóny. Preto, lebo začínajú chápať, že čím menej scrolovania a sledovania cudzieho „šťastia“, tým menej vlastného utrpenia pri bilancovaní toho, čo všetko ešte nemáme, pričom tí druhí už áno. Tým menej premýšľania nad tým, prečo on už je v pohode, a ja stále nie. Tým menej bolesti. Tým menej depresie a predpisov Lexaurinu.

Nie je to o tom. Fakt nie. Nie je to o tom, čo všetko máme. Nie je to o tom, koho sa vám podarilo oblbnúť a obaliť do bubliny svojej vlastnej dokonalosti, ktorá aj tak raz praskne. Nikto nie je dokonalý. V každom vzťahu sú problémy a hádky. Nikto nemá každý deň v znamení cválania na ružových jednorožcoch. Ani zďaleka. Toto je niečo, čo by sme si mali už raz a navždy uvedomiť. Ruku na srdce, ako často nám scrolovanie prináša úsmev na tvári? A ako často nám potom zostane otupno?

Takže keď som sa konečne odpojila, zároveň som sa napojila. Na to, čo je. Tu a teraz. A to je na tom vlastne to najkrajšie. Kamarát mi neraz povedal: „Každý deň je dar. Ďalší už nebude.“  V tej chvíli, kedy som na tom psychicky nebola najlepšie, sa mi to samozrejme zdalo ako maximálny bullshit. Aj keď sa mi to samej zdá byť neuveriteľné, keď sa nad tým zamyslím, tak je to strašne veľká pravda.

Každý deň športujem. Cítim sa dobre. Varím si dobré jedlo. Poctivo raňajkujem, obedujem, večeriam. Zdravo. Pijem menej kávy a alkoholu. Ten o pár dní už zase úplne vylúčim a doprajem svojmu telu detox. Už nemám problém zaspať a v noci sa budím stále menej.

Začala som znovu čítať a vzdelávať sa. Niektoré, v posledných dňoch nadobudnuté vedomosti, mi pomohli pochopiť aj to, čo sa v mojom živote aktuálne udialo. Preto som sa rozhodla, že sa tomu budem venovať viac a prehĺbim svoje vedomosti. Zrazu mi to všetko začalo dávať zmysel. Určite to budem s vami rada zdieľať, pretože si myslím, že sa s tým potyká strašne veľa z vás. Možno ani netušíte. Sama som bola prekvapená. Takže na to sa už veľmi teším. Už teraz mám v hlave kopec myšlienok a ciest, ako to dostať ďalej medzi ľudí.

Znovu píšem. Mám toho toľko za posledné dva mesiace zapísaného. Konečne som sa k tomu vrátila. Konečne to zase ide. Konečne mi nie je blbé písať, čo cítim a chcem zdieľať, len preto, aby som zase podľa niekoho posudku, neurobila „chybu“ a nebola za to náležite potrestaná.

Balansujem čas strávený sama so sebou, aby som mala šancu sa vyliečiť a dať priechod všetkým emóciám, ktoré mnou prúdia. Niekedy plačem. Niekedy to proste príde. Prijímam to, pretože viem, že je lepšie všetko spracovať, aby ma to potom nedobehlo. Nespracované emócie sú to najhoršie, čo raz aj tak vybublá na povrch.

Trávim čas s ľuďmi, ktorí ma obohacujú. Pýtam sa, počúvam. Vnímam. Beriem si z toho svoje. Z každého jedného príbehu, od každého jedného človeka.

Pracujem. Nastavila som si režim a tak nejak mám pocit, že mi všetko ide efektívnejšie. Znovu sa dokážem sústrediť a všetky tasky odbavovať tak, že som s tým spokojná. Do toho som sa začala venovať nejakým bočným side jobom. Mám z toho radosť.

Nie je to vždy len ľahké. Sú horšie, aj lepšie dni. Často si človek na niečo spomenie. No je to proces. Myslím si, že toto je rozhodne lepšia cesta, než sa vrhnúť do náručia niekomu novému, len preto, aby človek nebol sám. Len preto, že mu niekto chýba. Ja to vlastne ani nedokážem. Aj keď sa hovorí a je to bohužiaľ pravda, že každý je nahraditeľný, v mojom srdci sa to prázdne miesto len tak niekým iným nahradiť nedá. It is what i tis.

Každý by si mal nechať čas na to, aby spracoval to, čo spracovať má. Aby sa z toho poučil, niečo si z toho zobral. Áno, každý, aj ten, kto si myslí, že urobil všetko dobre a nepotrebuje to. Povedala by som, že ten to potrebuje najviac, no bohužiaľ, toto sú veci, ktoré si každý musí uvedomiť sám. Alebo aj nie.  

Je pravda, že z niektorých vecí som sklamaná. Z ľudí. Z tých, ktorí pre vás boli celý svet, ale vy pre nich len jednou z možností. Ale bude to dobré. Verím tomu.

Rozhodnutie je našťastie na každom jednom z nás.

Držím nám päste!

Adri

The post OFFLINE first appeared on .

Môj život je posledné dni poriadny mess, no v tejto chvíli sa usmievam. Milujem svoj život. Napriek všetkým odtieňom šedej. Aj keď karty, ktoré mi život rozdáva nie sú tie, ktoré pravidelné vyhrávajú jackpot, myslím si, že v niečom mám extrémne šťastie. Tento článok chcem venovať všetkým ľuďom, ktorých mám okolo seba. Je úplne jedno, či sme sa na chvíľku vzdialili, či sme boli, alebo neboli v kontakte. Sú tu. Sú stále tu a sú tu pre mňa.

Keby som si mala v tejto chvíli spočítať na prstoch rúk, koľko ľudí mi v posledných dňoch píše, ako mi je, a či niečo nepotrebujem, je ich omnoho viac, než prstov mojích rúk. Na prvú dobrú sa mi chce napísať, že občas berieme takýchto ľudí ako samozrejmosť. S týmto výrokom však nie som úplne stotožnená, a preto by som možno napísala skôr to, že si tú hodnotu tých ľudí často neuvedomujeme. Pretože sme až príliš vo svojej hlave. Sme až príliš namočení v tom, čo práve prežívame.

Dnes som v práci nahrávala podcast s Janou Darmovzalovou, national make-up artistkou pre nadnárodnú značku Lancôme. Ženou, ktorá v detstve zažila peklo a 24 rokov bojovala s poruchou príjmu potravy. Keď som sa jej spýtala, čo je dnes, po tých pekelných skúsenostiach, pre ňu ako pre ženu, partnerku a matku, v živote najdôležitejšie, jej odpoveď bola – žiť v prítomnom okamihu. Áno, znie to ako klasická ezo motivačná fráza. Ale úprimne, kto z nás väčšinu času, kedy hluk okolia ustane a sme konfronotvaní sami so sebou, neľutuje minulosť, alebo sa nebojí o budúcnosť?

V posledných dňoch som sa naozaj cítila mŕtva. Niekedy nás zachváti taká obrovská bolesť, až nás úplne paralyzuje. Strašne si želáme, aby to už čoskoro prešlo. Už som tam bola. Niekoľko krát. Je to výhoda, pretože už to poznám. Blbé je akurát to, že nikdy dopredu nevieme, ako dlho to bude trvať. Tí, ktorí to už prežili vedia, že to raz prejde definitívne. Prejde. Kedy? Nevieme. Nikto nám nedá presný termín, ktorý sa zrazu objaví v našom kalendári.

„Po tvářích pomalu kape déšť
Bere s sebou všechno to, co bolí
Já vím, že jsi trochu sad
Neboj, za chvíli to bude
Za chvíli to bude dobrý
Oči musely být mokrý
Nemohla jsi udělat víc (ne, ne, ne)
Baby, říkám ti to po stý
No sleep několik dní
Prospi se, bude ti líp
Je to hrozný, když se dozvíš
Že se to bortí, já vím
Už ani nevím, kdy jsem naposledy viděl, jak se směješ
Oči utopený v telefonu, nepochopila jsi, co se děje
Přejde, ono to přejde
Chvíli to trvá, ale nakonec to přejde
Prší, prší, jen se leje
Z tvejch očí, když odejdu pryč
Přejde, ono to přejde
Chvíli to trvá, ale nakonec to přejde
Prší, prší, jen se leje
Z tvejch očí
Yeah, yeah, yeah.“

Neviem, kto to potrebuje počuť, každopádne, význam slov v mojej obľúbenej pesničke od Bena Cristovaa, nabral úplne iný význam.

Dôležité je prestať čakať, ale postaviť sa tomu zoči voči. Sama som si naplánovala nabitý program na každý jeden deň. V práci je teraz toho strašne veľa a dokonca ku mne prichádzajú aj ďalšie side príležitosti. Zišlo sa toho zrazu viac a ten, kto ma trochu pozná už možno vie, čo teraz napíšem. Náhody neexistujú. Viem, že mi to do života prichádza preto, že to potrebujem. Aby som tú energiu, ktorú mám venovala tam, kde to bude prinášať ovocie. Aby som sa netrápila, nepremýšľala nad tým, čo už bolo a nedá sa zvrátiť. Viem to a aj keď sa na to fyzicky a ani psychicky necítim byť dostatočne silná, viem, že tomu musím ísť naproti. Musím to tento krát urobiť všetko úplne inak, aj keď je to ďaleko za hranou mojej zóny komfortu.

Prítomný okamih. To je tá chvíľa, kedy ste tu a teraz. Neriešite minulosť a ani nemyslíte na to, čo bude zajtra. Keď to dnes hovorila tá Jana v podcaste, napadlo ma, že by som bola hrozne rada, aby som dokázala zažívať čoraz viac chvíľ tu a teraz. Hlavou som obvykle v minulosti, alebo v budúcnosti. Ani som si nemyslela, že sa mi to podarí, ešte v ten istý deň. Dnes sme mali zraz s bývalými kolegami z práce. Niektorých som nevidela viac ako rok. Možno i viac. Niekoľko krát za večer som sa fakt extrémne smiala. Bolo mi proste dobre. Tu a teraz. Žila som. Spomínali sme na akcie, ktoré sme spolu zažili. Za tie roky sa toho v našich životoch zmenilo mnoho. Skoro nikto z nás, už nie je v tej istej práci. No niektoré vecí ostanú navždy. Spoločné spomienky a zážitky. Tie nás budú spájať navždy. Aj keď sa takto stretneme o ďalších pár rokov.  

„Hele támhle sedí Pastrňák.“, povie jeden z bývalých kolegov.

„Ale hovno, to není on.“, odvetí kolegyňa.

„Je, tak se pojeď podívat.“

Odišli a my sme ich sledovali. Prisadli si k stolu a začali sa fotiť. Nuž, asi to bol fakt on.

Kolega bol z toho úplne nadšený, mal jeho fotku, ktorú okamžite začal posielať známym po všetkých sociálnych sieťach. Ja osobne, aj keď mám nejakých obľúbencov, viem, že by som takto za nimi asi nikdy nešla. Preto mi to na jednej strane nešlo pochopiť, no zároveň to bolo hrozne cute. Hlavne si vždy hovorím, že sa tí ľudia musia cítiť ako opice v Zoo. Len si prišli dať v kľude pivo a chceli by byť neviditeľní, no plášť Harryho Pottera si za tie prachy bohužiaľ aj tak nekúpia. Daň z úspechu.

Ten náš kolega niekoľko minút stál a nedokázal sa posadiť na lavičku, aký bol z toho hotový. Musela som si ho normálne natočiť. Smiali sme sa mu. Nie je aj Pastrňák len obyčajný človek, ktorý rieši úplne obyčajné problémy? Napadlo mi.

Rada na dámskom záchode. Tak si čakáš a zrazu ťa zavalí reality check. Snažíš sa všetky tieto myšlienky poslať niekam. Ideálne niekam do prdele. Na záchode sa zakecáš s neznámou dievčinou, ktorá sa baví o jednom slovenskom meste. Je to síce Češka, ale miluje Slovákov, pretože s piatimi rok žila na výmennom pobyte v Amerike. Snaží sa hovoriť slovensky, spoločne sa smejeme. Vychádzam z toalety a zrazu vo dverách narazím do Pastrňáka.

„Promiňte, moc se omlouvám.“, povedal a usmial sa.

„V pohode.“, tiež som sa usmiala.

Ešteže som predtým videla jeho fotku, pretože by som ho asi nikdy nespoznala. Bol by to pre mňa len nejaký random týpek, s ktorým sme do seba narazili. To je vlastne asi ten dôkaz, že je to tiež len obyčajný človek. V tomto prípade som sa z toho tešila, pretože som sa nemohla dočkať, ako bude kolega reagovať na to, čo sa stalo.  

O jedno pivo ďalej, kráčame na metro a bavíme sa o tom, že sa mu nedarí nikoho zbaliť. Báj d vej, je to jediný chlap, ktorý ma kedy pozval na drink, zaplatil a nechal ma samú na bare. Bolo to asi pred piatimi rokmi, ale aj tak mu to vždy keď sa stretneme, nezabudnem pripomenúť. Je to už taký náš interný joke. Asi ako môj nickname „slovenská strela“, pretože som si presne v tomto istom podniku, asi pred piatmi rokmi dala tak 8 pív s názvom strela, či raketa. Opila som sa tak, že som na druhý deň nedokázala prísť do práce. Od vtedy som navždy slovenská strela, ktorá proste odletela na rakete niekde do inej dimenzie. I dnes ma bolí tá spomienka na to, ako mi na druhý deň bolo zle.

„Seš v pořádku?“

„Haló, žiješ? Je Přincezna v pořádku?“

„Dobré ránko, dorazí dnes Přincezna do práce?“

Nedorazila. Přincezna preto, že som mala obdobie, kedy som do každého slova, kde bolo r, vkladala ř. Aj keď tam nepatrilo. Takže sme mali Kláři a přincezny a tak.

No a o pár rokov neskôr tomu kolegovi znova radíme, ako zbaliť holku. Prešli sme niekoľko modelových situácií a strašne sme sa nasmiali.

Netuším, ako sme sa v konverzácii dostali k číslu 99 a k čomu patrilo, no moju reakciu, tú viem úplne presne:

„Kámo, 69, to je to, čo chceš dosiahnuť. Nie 99, veď to nie je ani 100!“

Hej. Strašne sme sa smiali a dohodli sa, že než sa zase uvidíme, musí si to balenie aspoň pár krát skúsiť. Tak uvidíme.

Zvykli sme vždy vypiť hrozne veľa pív a nakoniec to jeden legendárny kolega, ktorí tie akcie vždy plánoval zakončil vetou:

„Tak jo, je čas dát si chilli višňovku!“

Vždy sme si ju dali a vždy nám bolo na druhý deň strašne zle. Som si istá, že minimálne jeden z partie na druhý deň zvracal.

O pár rokov neskôr sme už rozumnejší a po piatich pivách ideme domov. Na rozlúčku mi jeden kolega povie vetu, ktorú si chcem nechať pre seba, ale strašne mi pomohla. Dokola si ju prehrávam v hlave. Kráčam domov a aj keď viem, že v realite je mnoho vecí na hovno, a úplne inak, ako som chcela, bude to dobré. Vždy to bude zase dobré. Nemám ilúzie, že nebude ešte stovka momentov, kedy mi bude zle. Momentov, v ktorých budem plávať na vlne vlastnej beznádeje a smútku. Viem, že bude. Ale viem aj to, že bude čoraz viac tých, kedy mi bude fajn. Tak ako predtým, než som niekoho povýšila na stred svojho vesmíru. Zmysel môjho života. Dúfam, že to už nikdy neurobím. Vlastne nie. Dúfam, že keď to urobím zas, tak budem pre toho človeka stredom vesmíru aj ja. Ale nie len na jednu sezónu, tento krát už na celý život. V dobrom aj zlom. Taká aká som. Že to so mnou nevzdá, keď sa prejavia moje issues a temné stránky, ktoré ešte nie sú vyriešené. Bude v tom so mnou, budeme v tom spolu, a vytvoríme galaxiu, akej nebude páru. Možno som naivná, ale verím, že to tak bude. Bude!

Sú skoro dve ráno, mala by som ísť spať. Priznám sa, že som sa trochu bála toho, že keď mi zrazu skrachovali, dlho dopredu plánované veci, nebudem mať čo robiť. Predsa len, niektorých ľudí som zanedbávala. V niektorých prípadoch mi bolo blbé sa im ozvať. Niečo od nich chcieť. Zrazu ani neviem, ako sa mi zaplnil harmonogram. Tí ľudia tu stále sú a ja nedokážem ani opísať tú strašnú vďačnosť, ktorú cítim. Ľudia, ktorí odomňa nič nechcú. Tí, ktorí ma majú radi, len preto, že som, a že som to ja. Rodina aj priatelia. Ďakujem vám všetkým. Aj verejne. Už len za to, že ste. Ale aj za každú správu, telefonát, myšlienku na mňa, či spoločne strávený čas. Za všetko, čo pre mňa robíte aj bez toho, aby som to od vás chcela. Mám strašné šťastie a verím, že vám to všetko raz oplatím!

S láskou a vďačnosťou,

Vaša Adri

The post AND JUST LIKE THAT… first appeared on .

Pred nedávnom som bola so svojimi najbližšími kamarátkami na výlete v Turíne. Už tretí rok po sebe, sme spoločne vyrazili za hranice. Sľúbili sme si totiž, že to vždy raz za rok urobíme. Barcelona, Budapešť. Pravidelne raz ročne aj Bratislava, od kedy sa tam jedna z nás presťahovala. Dnes je dokonca na Bali. Práve som s ňou dotelefonovala. Chýba mi.

Na ľudí v živote mám šťastie. Priateľky, ktoré som si našla kedysi, mi zostali až dodnes a dokonca som si našla aj v tomto veku nové, ktoré dnes považujem za blízke. Neverila som, že sa to dá. Vieš, myslím také tie, ktoré keď im zavoláš, že sa niečo pokašlalo, prídu a nenechajú ťa v štichu. Nikdy. A je jedno, že sa spolu nebavíte každý jeden deň. Proste vieš, že sú tu pre vás a ty zase pre ne. Vždy keď to budete potrebovať. Za to som extrémne vďačná.

Niektoré priateľstvá vydržia, iné sú sezónne. S niekým trávíme viac času v určitom období nášho života, pretože to potrebujeme. Je nám s tým človekom dobre, niečo nám dáva. Možno aktuálne zdieľame tie isté problémy a nachádzame sa v živote na tom istom mieste. Fyzicky alebo mentálne. Keď sa to u jedného z nás zmení, obvykle náš kontakt stratí na intenzite. Možno sa chvíľku nebavíme vôbec. A možno nás osud k sebe zavedie zase za čas. Cesty sa schádzajú a rozchádzajú, ľudia sa schádzajú a rozchádzajú. Je to tak v poriadku, je to prirodzený kolobeh života.

Tento článok by som však chcela venovať priateľstvám, ktoré trvajú už niekoľko sezón. Priateľstvám, ktoré nepodliehajú žiadnym trendom. Priateľstvám, ktoré ustáli rôzne fázy našich životov. Priateľstvám, o ktoré nechcem nikdy prísť. Priateľstvám, ktoré sú dnes extrémne vzácne.

Asi nie je úplne reálne, aby bol tento článok plne anonymný, ale verím, že moje dievčatá mi to odpustia. Naša partička. Poznáme sa už viac ako 10 rokov. Každá sme úplne iná. Každá sme svojská a jedinečná. Jedna kávu miluje, iná nenavidí. Jedna chce na výlete vstávať skoro, aby sme toho čo najviac zažili, a druhá sa chce konečne vyspať, lebo dovolenka. Jedna chodí vždy na čas, druhá mešká. A tak by som mohla pokračovať ďalej. Každá sme iná, no vzájomne sa dopĺňame. Máme sa radi aj so všetkými našimi chybami. V dobrom aj zlom.

Dovoľ mi predstaviť ti:

Mrs. Always Late

S tou sa poznáme od strednej. Fialové tričko a mikádo. Sedela v lavici, hneď predomnou. Už z tohoto obdobia máme kopec zážitkov, o ktorých by som mohla písať hodiny. Pred 5 rokmi sa presťahovala do Prahy, kde sa naše cesty znovu spojili. Tu sa naše priateľstvo stalo tak pevným, akým je dnes. Je citlivá, empatická, vždy ready, keď potrebujem pokecať. Vidí aj to, čo iní nevidia. Vždy mi povie pravdu, aj keď ju počujem nerada. Vždy ma upozorní na to, keď sa začnem samej sebe strácať. Vždy mi pripomenie, že sa musím postaviť predovšetkým za seba. Za posledný rok sa posunula a vidím ako dennodenne rastie a za to som na ňu extrémne hrdá. Už aj meškanie sa začalo zlepšovať. (Neverím, ale je to tak – otvárajte Prosecco!)

Mrs. Rumorosa

Znovu stredná. Pokec. Beyoncé, to bola tá žena, ktorá nás spojila a ani o tom nevie. Už pred desiatimi rokmi sme viedli filozofické debaty o živote. Každý jeden deň. V nedeľu vždy osobne na prechádzke na Fončorde, na čaji alebo vo fitku. Je energická, vždy prináša dobrú náladu a smiech. Hlavne ten smiech, ten je počuť aj cez titánovú stenu. Zároveň vie povzbudiť a prejaviť súcit. Chápe a neodsudzuje. Niekedy možno trochu asertívne, no vždy povie, čo si myslí. Dnes je to ona, kto v rámci našich busy kalendárov, udržiava naše pravidelné stretnutia v chode. Naša hlavná organizátorka. Vždy nás konečne rozhýbe a vďaka nej máme potom ďalšie spoločné zážitky do zbierky.

Samantha

Každá partia má svoju Samanthu a aj my sme ju museli mať! Na prvý pohľad tichá usmiata introvertka, no opak je pravdou. Schopná a cieľavedomá žena, ktorá keď si niečo zaumieni, dokáže to. Keď vidí, že niečo nefunguje, nebojí sa ozvať. Aj keď si tým možno získa nepriateľov. To sa mi na nej páčilo, že bola vždy sama sebou a nepotrebovala, aby ju mal každý rád. V mojom živote je už dlho. Od základnej. Zdá sa mi, že sme sa vždy tak nejak vzájomne motivovali, aj keď sme zrovna neboli v dennodennom kontakte. Keď som bola hore ja, dodala som jej nádej a zase naopak. Myslím, že je to tak dodnes. Na zážitky, spojené hlavne s chlapmi, z doby nášho spolubývania nikdy v živote nezabudnem. Nikto nevie príbehy s chlapmi vyrozprávať tak vtipne a sarkasticky ako ona! Fakt nie!

Mrs. Always Black

Poznám ju najkratšie z našej partie, no myslím si, že máme tie najintenzívnejšie spoločné zážitky. Dokonca máme za sebou jeden spoločný výlet v Miláne. Len my dve. Večne usmievavá osoba, cieľavedomá a tvrdohlavá. Mimoriadne schopná a húževnatá. Naša architetka na Bali. Vždy keď som riešila nejaký problém, tak mi ponúkla tú opačnú perspektívu. Tú stranu, ktorú som sama nevidela. Myslím, že to takto funguje vzájomne. Vždy bola za každý jeden môj debilný nápad. Nikdy neodmietla, aj keď sme obe vedeli, že to pravdepodobne neskončí dobre. Myslím, že aj toto fungovalo vždy vzájomne. Partner in crime. Áno, to je to správne prirovnanie.

Mrs. The Worst Hangover

Na strednej sme sa až toľko nebavili, no zmenilo sa to, keď sme spolu šli na výšku. Asi s nikým som nezažila toľko párty. Pokračovalo to v Prahe, keď sme spolu šli aj na magistra. No a ešte predtým sme spolu zažili aj Erasmus v Prahe. Hej v Prahe, nesmej sa! Často sa zhodneme na tom, že to bolo najlepšie obdobie našich životov. Sladký bezstarostný život. Bez rodičov, ktorí nám do ničoho nekecajú. Je tichá a nekonfliktná. Presne vie, kedy nie je nutné sa vyjadrovať, naopak, keď je potreba, tak v pravú chvíľu príde s tým pravým podnetom. Nerobí si ťažkú hlavu zo zbytočností. V tomto by som sa od nej ešte mala čo učiť. Keď sa trošku opije, vždy je s ňou extrémna zábava. Daňou za to je to, že jej je na druhý deň vždy strašne zle. To platí už od strednej a stále sa to nezmenilo.  

To sme my. Zažili sme toho spolu toľko! Dokonca sme istú dobu spolu bývali. Vždy v rôzne obmenej zostave. A vieš ako sa hovorí, človeka spoznáš až vtedy, keď s ním začneš žiť. Žili sme spolu, žili sme život. Tak ako sme najlepšie vedeli.

Náš byt bol v nie úplne safe a friendly štvrti. Na rohu v našom bloku bol bordel „U Ivety“ a v parku za naším oknom raz niekoho zabili. Bývali sme na prízemí, takže sa občas v noci stalo, že nám niekto klopal na okno. Raz keď som sa vracala z nejakého rande a mala som podpatky, tak na rohu stáli dvaja zvláštni týpci. Nikde nikto nebol a strašne na mňa pozerali. Tak som sa bála prejsť domov, že mi neostávalo nič iné, len vyzuť sa a rozbehnúť sa tým najrýchlejším tempom, ktorého som bola schopná.

V tej štvrti možno nebolo najbezpečnejšie, no akonáhle človek vstúpil do bytu, medzi svoje kamarátky, razom sa to zmenilo. Bývali sme v byte so společnou kuchyňo/obývačkou a s dvoma izbami. V každej bývali dve z nás (niekedy tri). V našom byte bolo vždy plno. Veľa krát u nás niekto prespával, či bol na návšteve. Keď sa nad tým zamyslím, tak sa v tom byte pretočilo nespočetné množstvo ľudí. A vypili nespočetné litre vína.

Boli to skvelé časy. Samozrejme sme sa občas pohádali. Pravdepodobne to bolo preto, že niektorá z nás, ktorá bola práve na rade, zase zabudla kúpiť toaletný papier, ďalšia z nás neumyla riad, alebo u nás nejaká aktuálna známosť „kempovala“ príliš často.

Aby som zachovala aspoň nejakú mieru anonymity, tak v rámci zážitkov, na ktoré som si spomenula nebudem vždy hovoriť, o koho sa jedná. Môžete si tipnúť, bude sranda.

Aby som sa ešte vrátila k tým hádkam a k tomu, že nikdy nie je vždy všetko ružové, tak mám pár príhod. Raz sme si na jednu spolubyvajúcu pripravali tzv. konfrontačné argumenty, ktoré sme si zapisovali, aby sme ich použili, keď pôjdeme riešiť, čo nás na našom spolubývaní bytostne štve. Nikdy sme ich nepoužili. Mali sme spoločnú skupinu na messengeri, kde sme vždy riešili nejaké negatívne veci, pretože sme sa asi neodvážili si to povedať doma do očí. Neviem.

K tomu, aby sme docieli to, že bude náš byt pravidelne uprataný, sme museli zostaviť tabuľku, kde boli presne rozpísané položky toho, čo treba upratať, a toho, čo treba kúpiť. Naše mená a časový rozpis. Už si nespomínam, ako sme riešili to, keď sa tak nestalo, no určite sa tieto situácie pravidelne opakovali. A celkom určite niekoho v domácnosti extrémne štvali. 

Zároveň sme sa vždy podržali. Vždy sme tam boli jedna pre druhú. Keď mala niektorá z nás mrzeníčko, šlo sa k Vietnamcovi po dve fľašky červeného Chenetu Medium Sweet, olivy a čipsy. To bola naša, skoro daily routine. Fakt by som chcela mať prístup k tzv. Chenet Medium Sweet Analytics, aby som vedela, koľko tých vín sme za tie roky vypili.

Nezabudnem na zážitok, kedy sme šli po našu pravidelné dávku Medium Sweet a prvý krát za niekoľko rokov proste to víno na svojom mieste nebolo. Doteraz tam bolo vždy. Zrada. Stáli sme tam tak bezradne a čučali do toho prázdného regálu. Keď si nás všimol náš obľúbený Vietnamček: „Pockajte, pockajte“, prestal blokovať, zákazníkov nechal stáť v rade a zmizol v zázemí. O chvíľku sa vrátil so širokým úsmevom na tvári a dvoma fľaškami nášho vína. Široký úsmev na tvári sme mu ihneď opätovali. Podľa mňa to víno objednával aj tak len pre nás.

Každý večer, ktorý začal slzami jednej z nás, nakoniec skončil tak, že sme spoločne plakali od smiechu. To mrzeníčko bolo hneď o niečo menšie. Radosti sme zase spoločne násobili. Keď sa niečo podarilo, spoločne sme to oslávili. S Medium Sweet v ruke, of course.

Zažili sme toho strašne veľa. Veľa známostí a veľa krízových situácií, ktoré si vyžadovali zásah krízového tímu. Raz bola jedna z nás na prvom výlete s partnerom mimo Prahu. Asi o 21:00 hod. jej volala druhá, aby okamžite zastavila tretiu, ktorá si práve v kúpeľni holila nohy a kulmovala vlasy, pretože sa zase chystala k tomu hajzlovi, ktorý jej len ubližoval.

Naše párty. Kapitola sama o sebe. Zážitky z akcií by som nikdy v živote nedokázala dať dohromady. Výhodou je však to, že keď bývate spolu, tak máte zrazu omnoho viac oblečenia. Veľa krát sa stalo, že sme si niečo vzájomne požičiavali. V pamäti mi určite zostane čierne tričko s bielym nápisom Who run the world. To bolo moje obľúbené, rada som si ho požičiavala a vždy to bola záruka toho, že som sa v ten večer strašne opila. Spomínam si, že raz som bola tak extrémne spoločensky unavená a nejaká skupinka vedľa nás mala nejaké nevhodné poznámky na moju adresu. Hrozne som im chcela niečo povedať a obrániť sa, ale bolo mi tak strašne zle, že jediné, čo som v tej chvíli dokázala urobiť bolo, že som vystrčila stredný prst ruky, ktorou som sa držala tyčky. Baby sa mi hrozne smiali a mám to aj na fotke. Nikdy nezabudnem na tú bezmoc, ktorú som vtedy cítila.

Raz nás v električke chceli zbiť. Normálne sa dvaja chlapci a jedno dievča rozprávali, ako nás idú zbiť, len preto, že sme sa smiali a ja som mala „dotykový mobil od otca“. Z nejakého dôvodu to bol problém. Najskôr sme to brali ako srandu, ale keď sa bavili o kamarátke, ktorú práve pustili z basy, tak sme sa začali trochu báť. Cesta električkou v noci, keď chodia nočné spojenia, ala okružná jazda Prahou, ubiehala, no partička pouličných fighterov, stále nevystupovala. Už sme sa fakt začali báť a tak sme okamžite začínali vymýšľať stratégiu záchrany našich životov. Proti nám stáli dvaja chlapci a drsné dievča a my sme boli tri dievčatá, takže sme pochopili, že silou sa asi neubráníme. Nenapadlo nás nič lepšie, len to, že budeme sedieť v električke až na konečnú. Proste nevystúpime. Nakoniec to dobre dopadlo a vystúpili skôr. Na rozlúčku nám povedali, že máme veľké šťastie, že ideme ďalej, inak by nám rozbili hubu.

Keď už sme pri tých električkách, tak jednu z nás mierne „prizrazila“ električka. Našťastie to vo veľkom schytala len bunda a nákup. Súčasťou nákupu bola smotana, ktorej stopy viedli od zastávky až do nášho vchodu. Tie stopy tam boli niekoľko týždňov. Každý deň, keď som šla domov, som si na to spomenula a musela sa smiať.

Raz sme robili pre Mrs. Always Black narodeninovú tortu. Chceli sme jej urobiť fakt krásnu tortu, pretože bola najlepšia pekárka a vždy nám pravidelne niečo dobré pripravila. Hlavne tie narodeninové torty. Nuž ale keď robíte tortu bez jediného človeka, ktorý ich vie robiť, tak je to trochu problém. Piškótové cesto nám na prvý krát nevyšlo, každá časť fondánu mala iný odtieň ružovej a trhal sa nám tak, že sme potrebovali niečo, čím by sme to zakryli. Nič iné, než tú najviac gýčovú, ružovo zlatú stuhu, sme u Vietnamca nenašli. Tá torta bola fakt faux pas, škoda, že už nemám fotku. Mrs. Always Black sa tvárila, že jej tá torta urobila radosť. Všetci vieme, že to bolo iba preto, že nás mala rada. Tá torta bola fakt hnusná. Neviem čím to je, ale začínam si myslieť, že tie torty sú v mojom živote jedným veľkým prekliatím.

V rámci našej partie sme zastávali rôzne role. Napríklad preto, aby sme obránili jedna druhú. Samantha sa raz hrala na právničku. Jeden bývalý spolužiak bol jednej z nás dlžný celkom dosť veľa peňazí za lístky do Národného divadla. Stále sa na niečo vyhováral, aby tie peniaze nemusel poslať. Samantha sa naštvala a tak mu napísala. Začala sa mu vyhrážať nejakými právnymi argumentami. Asi to nebolo nič extra špeciálne, no znelo to super a na druhý deň boli peniaze na účte. Samantha s právom nemala nič spoločné.

Raz sme sa stali aj profesionálnym deratizačným tímom. Mali sme totiž na návšteve veľmi roztomilé mačiatko Andělku. Ja som si hneď hovorila, že zviera v byte bude problém, no bola som v menšine. A tak sme strážili mačiatko. Na týždeň. Ja, ako najväčší odporca som si ešte v ten večer hovela s Andělkou v posteli. Veľmi milá bola, až na to, že na druhý deň som si všimla, že občas lezie po nej nejaký malý hmyz. Keď o pár hodín neskôr, bol ten hmyz už pozorovateľný aj voľným okom, začalo to byť podozrivé. Na druhý deň, keď už si to všimli aj ostatní obyvatelia nášho príbytku Andělka odišla na výlet k veterinárovi. Po tom, čo ráno naštvala Mrs. Rumorosou a jej, dnes už manžela, ktorý u nás vtedy kempoval. Prichystali si totiž na raňajky musli s jogurtom na stôl, no než sa k nemu dostali, už ho jedla Andělka. Blchy. Presne to nám v byte Andělka nechala ako pamiatku. Bola som tak naštvaná, že som sa musela ísť prejsť do OC Nový Smíchov, aby som sa ukludnila.

No a tí chlapi. Keď niektorá mala priateľa, tak bola väčšinou jediná šanca na to, aby ho pozvala k sebe vtedy, keď tá druhá nebola doma. Samantha vtedy mávala dvanástky. Vždy sa tešila po celom dni na nohách domov. Lenže jej spolubývajúca mala návštevu. Návšteva sa natiahla, pretože kopírovali na USB nejaký veľkú súbor a hrozne dlho to trvalo. Boli v otvorenej izbe, my, ďalšie dve spolubývajúce sme si práve pripravovali večeru. Keď Samantha prišla domov a zistila, že v jej izbe je stále návšteva, extrémne ju to vytočilo. Začala sa nahlas sťažovať. Povedala, že ak ihned neodíde, nabehne do izby a začne sa normálne vyzliekať. Tak sa aj stalo. Bolo jej to jedno. Bola tak naštvaná, že to proste spravila. Nikdy na to nezabudnem. Na jednej strane mi bolo neskutočne smiešne a zároveň trápne za všetkých zúčastnených. Tak som radšej zdrhla do svojej izby.

Jedna z nás si na Silvestra pozvala svoju známosť. Prichystala silvestrovskú romantickú večeru pre dvoch, ktorá skončila sexom na stole. Dve predné nohy stola sa počas tejto aktivity zlomili a pár, oddávajúci sa vášni skončil na zemi. V záchvate smiechu. Okolo rozibitý riad a vianočné gule. Zlomil sa stôl v kuchyni. Náš ústredný bod bytu, kde sa odohrávali všetky drámy i komédie. Stredobod nášho spoločného bytia. Bála sa, čo na to povedia tie ostatné. Hneď na ďalší deň v Ikey kúpila nový a ostatným povedala, že sa zlomil pri vešaní závesu. Bála sa, že ju odsúdia. Ako to bolo naozaj, priznala až neskôr. Dodnes sa na tej historke všetky dobre bavíme.

Mali sme nástenku drístov. Na farebné lepíky sme si zapisovali vtipné situácie, hlášky a naše inside jokes. Dodnes ju mám vo svojom memory boxe. Na jednom z nich je hastag #penisoftheday. Nechám na predstavivosť a vysvetľovať nebudem.   

Už sú to roky, od kedy sme spolu bývali. Postupne, jedna po druhej, sme našu slávnu Kavalírku začali opúšťať. Každá sa vydala svojou cestou, za svojím šťastím.

Samantha, ktorá vždy riešila nejakého chlapa, začala riešiť samú seba. Má svoj byt, darí sa jej v práci, dorobila si školu. Prežila ťažké časy, keď toho mala na hlave milión a bola na to sama. Rozhodla sa byť konečne radšej sama. Dnes má chlapa, ktorý sa k nej správa tak, ako si zaslúži a chce si ho nechať.

Mrs. Always Black sa nikdy nebála urobiť spontánne rozhodnutie. Možno práve preto aktuálne žije na Bali. Zároveň sa nikdy nevzdáva a možno práve preto má dnes, už vyše roka, toho najlepšieho manžela, ktorý ju v tých crazy rozhodnutiach podporuje.

Mrs. Rumorosa mi dokazuje, že existuje pravá láska, ktorá prekoná všetky krízy a oplatí sa za ňu bojovať aj keď to nie je zadarmo. Prisahám, že som nikdy nevidela nikoho, po desiatich rokoch vzťahu, hovoriť o svojom partnerovi s takým rešpektom a láskou. A že to nebola len ružová záhrada.

Mrs. The Worst Hangover. Vidíme sa síce asi najmenej často, no vždy, keď s ňou som mi pripomenie, že ten život nie je potrebné vždy brať tak strašne vážne. Aj keď toho možno nepovie tak veľa ako ostatné, vždy si z toho veľa vezmem. Myslím si, že o tom ani nevie.

Mrs. Always Late. Ak to pôjde takto ďalej, tak ju budem musieť premenovať. Veľa vecí sa v jej živote za posledné, dajme tomu dva roky, zmenilo. Je to dobre. Asi na nikom nevidím taký prerod osobnosti na vlastné oči. Fakt som za to strašne rada. Vždy mi vie povedať nejakú vetu, ktorá proste padne na úrodnú pôdu. Okamžite.

Takéto priateľstvá sú v živote nesmierne dôležité hlavne preto, lebo sú to ľudia, ktorí vás nikdy nesúdia a zároveň vám vždy povedia aj to, čo je niekedy náročné počuť. Práve preto, že vás majú radi. Keď už vás súdia, tak vás súdia v priamom prenose. Súdia vás bez rozsudku. Pretože vedia, že k tomu rozsudku aj tak musíte dôjsť sami.

Nikdy sme sa nerozhádali. Nikdy sme nemali fázu, kedy by sme sa na seba nahnevali tak, aby sme sa spolu nebavili. Nikdy nám nič nestálo za to, aby sa to stalo. Už sa nevidíme každý deň, pretože si žijeme každá svoj busy aldult life. Stále najlepšie, ako vieme. Už nesedíme spolu u Chenet Medium Sweet, vždy keď nespravíme skúšku, naštvala nás šéfka, alebo sme sa pohádali s našou láskou.

No aj keď sa vidíme po dlhej dobe, je to akoby prešiel týždeň. Nič sa nemení. Vždy urobíme všetko preto, aby sme sa zišli na tradičnom vianočnom pečení, v tej najminiatúrnejšej garzónke, ktorú máme k dispozícii. V tej mojej. Vždy si nájdeme čas, aby sme sa stretli na naše narodeniny. Už tretí rok sme zvládli spoločný výlet za hranice. Díky Mrs. Rumorosa!

Ešte stále sa vieme najviac na svete zabaviť na párty. Aj keď tá opica je 100x horšia ako bývala dakedy. Dokážeme chápať, že jedna je už vydatá žena a druhá vezme na spoločnú grilovačku niekoho iného, než minulý rok. Pretože sa nesúdime a máme sa radi. Také aké sme.

Bola som krátko po rozchode. Po tom rozchode, o ktorom som písala dlho a veľa. O tom rozchode, ktorý ma v prenesenom význame, stál život. Mrs. Always Black ma prišla z Bratislavy pozrieť do Prahy. Celú cestu metrom som rozprávala o tom, ako to je, čo sa všetko stalo a prečo sme sa rozišli. Nič som si nevšimla. Keď sme sa konečne uvelebili u mňa na gauči a otvorili Prosecco, dozvedela som sa, že sa zasnúbila. Prvý krát od rozchodu som cítila úprimnú radosť za to, že sa to stalo, miesto toho, aby som ľutovala seba, že sa to nestalo mne. Vtedy sa všetko zmenilo. Mrs. Always Black sa ma opýtala, či budem jej svedkyňa. Dokonca chcela, aby som na jej svadbe povedala pár slov. Bola to pre mňa tá najväčšia česť.

O pár mesiacov na to, sme sedeli deň pred svadbou na večeri. Len my dve. My dve a deep talk. O dva dni na to sme sedeli, my všetky, o ktorých som dnes písala (okrem Mrs. Rumorosa, pretože tentokrát to bola ona, na koho vyšiel Čierny Peter, v podobe grandióznej opice :D) na posvadobných raňajkách. Vedľa väčšiny z nás sedel buď už manžel, alebo partner. Spomínali sme na zážitky z Kavalírky. Strašne sme sa smiali. Tá chvíľa, aj keď vedľa mňa nijaký partner nesedel, bola jednou z najkrajších, aké som kedy zažila. Zobudila som sa do slnečného dňa a okolo mňa sedeli všetky moje najbližšie kamarátky. Pocítila som extrémnu vďačnosť za to, akých skvelých chlapov si našli. Musela som sa len usmievať, pretože som sa cítila ako doma.

Priatelia, to je rodina ktorú si vyberáš. Ja som si vybrala tú najlepšiu, ktorú by som nikdy nemenila. Kavalírka Gang. V dobrom aj zlom. Som na nás pyšná. Za všetko, čo sme zvládli a za všetko, čo ešte zvládneme. Ďakujem, že vás mám.

Adri  

The post RAGAZZI first appeared on .

Stratiť sa. Stratiť sa sebe samému. Komu sa to niekedy nestalo? Niekto sa možno ešte ani nenašiel. No ale, keď už sa raz nájdeš, tak sa proste nechceš znovu stratiť. Pretože keď máš seba, môžeš sa nebáť. Tiež som to tak mala. Pred 4 mesiacmi povedzme. Aj som Ti o tom písala.

Konečne som bola spokojná. S tým, ako sa cítim. S tým, aký mám život. S tým, ako som si všetko upratala v hlave. Ničoho som sa nebála. No dobre, tak aby som neklamala, tak ešte stále sa bojím hadov. Ale pavúkov už nie. Zistila som totiž, že nie sú tak zlí. Vieš čím to je, že sa človek ničoho nebojí? Zaujímalo by ma, čo si myslíš ty. Kľudne napíš, ak si to prečítaš. Ja si myslím, že sa človek nebojí, keď vie, že nad ním nikto nemá moc a kontrolu. Zároveň ale on sám nad sebou musí mať plnú kontrolu. Musí vedieť kontrolovať svoje emócie. Nie dusi´t a potláčať. Kontrolovať. Hej, to si myslím.

V poslednom článku som písala, že som sa začala znova báť. Po svojej obľúbenej hĺbkovej analýze a odstupe, som na to prišla. Začala som mať strach a to spôsobilo, že som sa začala v stresovej situácii chovať tak, ako mi to vôbec nebolo vlastné. Sama som sa nespoznávala. Teda spoznávala. Akurát som nespoznávala tú Adriánu, o ktorej píšem v druhom odstavci, ale tú, ktorú som poznala pred pár rokmi. Tú, o ktorej som si myslela, že sa už nikdy nevráti. Samú ma prekvapilo, že sa o to snaží.

Dala som totiž veľmi veľkú kontrolu a vplyv na mňa niekomu inému a zároveň som stratila kontrolu nad svojimi emóciami. Stratila som sa, no. Začala som sa báť, že stratím človeka, ktorý začína mať na môj život, až príliš veľký vplyv. Začala som riešiť nepodstatné veci. Respektíve ani nie tak nepodstatné, než tie, ktoré sa môžu, ale nemusia stať. Zo života, kedy som konečne nežila v budúcnosti, ale v prítomnosti, som sa už zase dostala do situácie, kedy som hlavou v budúcnosti. V budúcnosti, ktorá má presne jasné obrysy a kontúry, také aké som si vymyslela ja. Na základe pospájaných indícií. Asi všetci dobre vieme, že v skutočnosti tá budúcnosť môže vyzerať ešte úplne inak, však?

Ako som spomínala, za posledné roky som trávila dosť času sama so sebou. Napríklad po týždni plnom neúnavnej socializácie, som sa extrémne tešila na víkend pre seba. Alebo aspoň jeden víkendový deň pre seba. Tam som čerpala energiu, mala priestor na to, vyčistiť si hlavu. Spracovať, prípadnee vypustiť všetky inputy, ktoré sa tam za poslednú dobu nahromadili. Práve tento čas mi umožňoval si robiť pravidelnú očistu, aby som mohla byť aj naďalej spokojná. Fungovalo to veľmi dobre.

Zmenilo sa to s novým vzťahom. Vtedy proste chceš s tým človekom tráviť čo najviac času. Máte spolu plány, prispôsobuješ sa. Vieš, že keď máš po dlhej dobe vzťah, znamená to kompromisy a to, že si sa rozhodol/a, že budeš v rámci svojich rozhodnutí a plánov, zohľadňovať aj tú druhú osobu. Už nie si len ty a on. Je tu ďalšia dimenzia – vy. Zároveň, na začiatku je to vy/my, veľmi krehké. Takže sa snažíš, aby bol ten druhý človek spokojný. Lenže niekedy sa tak snažíš uspokojiť toho druhého, až zabudneš na to, že to, čo uspokojuje jeho, neuspokojuje Teba. Naopak, robí ti to zle.

Stratiť sa. Priznávam, že som sa stratila v novom vzťahu. Stratila som sa sebe samej. Dovolila som druhej osobe, prekročiť moju hranicu. Nuž, to je presne to, o čom som už tiež písala. Majú hranice hranice? Moja hranica bola ešte veľmi krehká a zároveň flexibilná, takže to asi nie je až také prekvapivé. Nie je to jeho chyba, to určite nie. To, že sa to stalo, je jedine moja vlastná zodpovednosť.

Som typ človeka, ktorý je hĺbavý, potrebuje nad vecami premýšľať dlhšie a nechať si odstup. Som človek, ktorý na mnoho otázok odpovedá – neviem. Hlavne v tomto období, kedy sa ma partner pýta veľa otázok, nad ktorými som sa možno ešte nezamýšľala. Viem, že to niekoho môže poriadne rozčuľovať, no zároveň viem, že je to v poriadku. Je v poriadku nevedieť. Som človek, ktorý proste potrebuje odstup. Priestor. Pauzu.

Môj partner je zase ten typ človeka, ktorý má rád, keď sa veci riešia hneď a ideálne, keď sa ešte v tej chvíli vyriešia. On skoro vždy vie. Vždy vie rýchlo reagovať a dať racionálnu odpoveď, na ktorú ja, v tom danom momente, nedokážem adekvátne zareagovať. Tým pádom sa ním občas cítim totálne prevalcovaná. Pár krát sa mi stalo, že som radšej ustúpila, pretože som vedela, že bude mať navrch.

No a samozrejme, keď sa stretnú dve takéto osoby, tak to vie byť pekne náročné. Človek, ktorý je v tomto smere pomalší, a nevie reagovať okamžite, sa takto dostane pod ohromný tlak. Tlak, kedy protistrana vyžaduje odpoveď. Ty ju v tej chvilí nevieš, alebo nechceš dať. Hovorí sa, že pod tlakom vznikajú diamanty, čo nepopieram, no ja by som toto tvrdenie rada ešte upgradovala. Pod tlakom okrem diamantov vznikajú dosť často aj pekné sračky. Toto si prosím zapíš sa uši alebo aspoň do poznámok, či diára.

Bola som presvedčená o tom, že ten prístup, kedy nereagujem hneď, kedy si nechám čas na to, aby som si uvedomila, či ma niečo naozaj štve, alebo ma to v skutočnosti vlastne ani neštve, ale je za tým niečo úplne iné, je ten najlepší. Pre mňa. Pretože tak sa mi to v živote osvedčilo. Pretože aj ja som kedysi bola výbušná mína – večná bojovníčka za svoju pravdu.

No prostredníctvom skúseností som zistila, že sa mi v živote oveľa viac oplatilo byť rozvážna. Tým, že som sa snažila uspokojiť potreby partnera, na ktorom mi veľmi záleží, som z tohoto prístupu upustila. Upustila som z jedného z princípov nutných pre zabezpečenie svojej vlastnej spokojnosti. No a vieš ako to je. Keď človek nie je spokojný sám, tak je všetko ostatné v ohrození. Presne toto sa mi práve stalo.

Ešte by som sa na chvíľku rada vrátila do minulosti. Vždy som bola človek, ktorý musel na všetko okamžite reagovať. Akonáhle som cítila, že sa voči mne deje nejaká nespravodlivosť, tak som sa musela brániť. Veľa krát som druhú stranu možno ani nepočúva a ani sa nezamýšľala nad iným uhlom pohľadu. Išla som si svoje. Nevedela som inak.

Najčastejšie sa mi to stávalo s mamou. S tou som sa za život dokázala pohádať vždy úplne najviac. Do krvi. Keď jej praskli nervy, tak ma začala obviňovať z vecí, ktoré tak z môjho pohľadu neboli. Strašne ma to rozčuľovalo, lebo som mala pocit, že si vymýšľa. Cítila som sa tak, že musí silou mocou na mňa niečo vytiahnuť, len preto, aby som sa aj ja cítila zle. Nie len, aby som sa cítila zle, ale aby som sa cítila vinná. Naša vzájomná komunikácia sa obvykle tak vystupňovala, že to skončilo slzami a búchaním dverí. Uznávam, že som musela vždy mať posledné slovo. Pravdepodobne toto vždy moju mamu vytáčalo najviac. Asi tomu rozumiem.

Spomínam si na jednu konkrétnu situáciu, na ktorú asi nikdy nezabudnem. Táto situácia významne zmenila moje vnímanie správnosti bezprostrednej reakcie v momente, keď je človek rozhodený. Bola som čerstvo po rozchode zo vzťahu, ktorý trval asi 5 rokov a v určitej chvíli si asi aj moji rodičia, tak ako ja sama, mysleli, že spolu zostaneme navždy. Keď som prišla domov s tým, že sa chcem rozísť, bála som sa aká bude reakcia našich. Boli skvelí, pretože ma vo všetkom podporili. Bez ohľadu na to, čo si o tomto mojom rozhodnutí mysleli. Tak ako vždy, za čo som im nesmierne vďačná.

Keď som sa odsťahovala do vlastného bytu, na víkend ma prišla navštíviť mama so sestrou. Snažila som sa program prispôsobiť požiadavkám, tak aby bola mama spokojná. Napriek tomu, že sa mi napríklad absolútne nechcelo chodiť po nákupnom centre. Vzala som ich do podniku s výhľadom, na trhy a tak celkovo si myslím, že sme spolu strávili pekný víkend. Posledný deň, v nedeľu ráno, pred ich odchodom, sme šli ešte na kávu, kde sme sa stretli aj so sestrinými kamarátkami. Už si presne nespomínam, čo sa tam presne udialo. Viem, že som si z mamy urobila asi dva krát srandu, ktorá v tom momente asi evidentne nebola adekvátna a na mieste. Mama sa urazila a odišla z podniku. Keď som ju išla hľadať a prišla za ňou, začali sme sa hádať. Obidve sme plakali a hovorili strašné veci. Až napokon z jej úst odznela, ona inkriminovaná veta, ktorá mi ešte dlhé roky ležala v hlave: „… môže byť rád, že sa ťa zbavil, pretože s takým hrozným človekom ako si ty, by nechcel byť nikto“. Presná trefa priamo do srdca.

Viem, že to tak moja mama nemyslela. Dnes viem, že to bolo v zlosti a zúfalstve z toho, že inak nevie vyriešiť túto situáciu, ktorá jej možno zrkadlí niečo vlastné. Niečo, čo nosí v sebe zamknuté a práve v týchto chvíľkach sa to derie na povrch. Už som jej to dávno odpustila. Pravdou však je, že sa ma to vtedy nesmierne dotklo. Niekoľko rokov som si to so sebou nosila. Myslím si, že som vtedy čiastočne verila tomu, že nestojím za nič. Pravdepodobne som si povedala, že keď niečo také povie moja mama, ktorá ma pozná od narodenia, tak na tom asi niečo bude. Pretože následne prišlo obdobie, kedy moja sebadôvera klesla na bod mrazu. A tak som dovolila, aby sa niekto ku mne správal presne tak, že nestojím za nič. Ale to už vieš.

Vrátim sa však k tomu bezprostrednému reagovaniu v určitých situáciách. Predošlý vzťah mi dal v tomto strašne veľkú školu. Predtým som bola typický príklad človeka, ktorý musí okamžite reagovať a bojovať za svoju spravodlivosť a pravdu. Keď sa mi niečo nepáčilo až príliš, tak som napríklad človeka vyhodila z bytu a následne v zlosti z toho, že naozaj odišiel, po ňom hodila zo štvrtého poschodia rámik so spoločnou fotkou. Áno, aj to sa stalo. Až taká výbušná som bola. Niekedy v puberte.

Posledná vzťah ma tiež veľa naučil. Vždy keď sa mi niečo nepáčilo a trápilo ma, spustila som smršť, najčastejšie správ, pretože som nemala priestor riešiť veci osobne, a vychŕlila zo seba všetko možné, aj nemožné. Vieš čo bolo na tom celom najlepšie? Druhá strana to so mnou nehodlala vôbec riešiť. Buď ma totálne odpálila, alebo čo je horšie, odignorovala. Spomínam si, že som sa vtedy vždy cítila ako totálna krava a najradšej by som bola, všetky tie správy odvolala. Ale to už nešlo. Obvykle sa problémy vyriešili tak, že sa neriešili, no a za pár dní sa mi druhá strana ozvala, akoby nič. Nebolo to optimálne, viem.

Moja dobrá kamarátka sa ma snažila naučiť, že je lepšie, tú správu, ktorú chcem v návale emócií poslať, nakoniec neposlať. Dať si odstup. Prízvukovala mi, nech sa vždy opýtam, čo sa stane keď to pošlem? Aby som si predstavila, čo bude ďalej, aká bude reakcia druhej strany a čo tým získam. Aby moje slová prešli týmto filtrom a nechala som si čas a odstup. No a keď to budem chcieť poslať aj napriek tomu, tak až potom to mám urobiť. Väčšinou ma to totiž po tom, čo som sa samovznietila prešlo. No lenže, keď už to pošleš, tak už to nevrátiš, že?

Skúsenosti zo života a zo vzťahov s blízkymi ma naučili, že v drvivej väčšine prípadov je lepšie si dať čas. Neriešiť veci za horúca. Nechať si čas na to, aby som si sama so sebou vyjasnila, či ma nejaká vec trápi, ako veľmi ma trápi, a či ju potrebujem riešiť s druhou stranou. Niekedy som totiž v blbom rozpoložení, v PMS fáze, alebo zbytočne podráždená a precitlivelá. Niekedy sa ozve ego, ktoré si len potrebuje niečo dokázať.

Odstup slúži k tomu, aby som vždy konkrétnu situáciu od týchto vplyvov očistila. Zamýšľam sa aj nad tým, prečo ma niečo trápi. Ono väčšinou je za tým nejaký iný, zástupný dôvod a často to vlastne ani nesúvisí s tým, čo ma trápi naozaj. To sú presne tie chvíle keď si niekto myslí, že riešim úplnú krávovinu. No lenže, pokiaľ to nevysvetlíme druhej strane, nikdy to nedokáže pochopiť. Pochopiť ten primárny problém. No a tým pádom ho ani nedokáže odstrániť.

No a tu mám krásne prepojenie toho, čo sa vlastne stalo. Život ma preškolil v tom, že prehnané reakcie vo chvíli, kedy nami zmietajú emócie nie sú dobré a ublížia. Niekedy aj na roky. Zároveň som už zažila aj tú druhú stranu a frustráciu spojenú s tým, kedy niekto moje problémy so mnou odmieta riešiť. A tak, nájdi ten správny balans v novej situácii. Kedy chceš ochrániť seba, zároveň chceš aby bol v pohode aj človek, ktorého máš rád/a.

Stratila som sa. Ten balans mi tak nejak ušiel. Vrátila sa tá stará Adri, ktorá hrotí, rieši veci, ktoré sú zbytočné. Adri, ktorá zvyšuje hlas a je hysterická. Adri, ktorá sa začala správať, ako jej mama pred 5 rokmi. Kedy hovorila hnusné veci, ktoré tak ani nemyslela. Tá, ktorá sa posledné týždne necítila dobre vo svojej vlastnej koži. Pretože vedela, že niečo nie je v pohode, ale nevedela pomenovať, čo to je. Hľadala to v jednotlivých problémoch, ktoré vyťahovala na povrch. Áno, toto mi vadí, tak to idem vytiahnuť, aby sa mi uľavilo. Neuľavilo. Opak sa stal. Vo finále sa to ešte zhoršilo a spôsobilo to doma zbytočné dusno. Vedela som, že ak si okamžite nedám odstup a ak sa na to nepozriem z nadhľadu, dopadne to katastrofálne.

Našťastie som si ten odstup dopriala. Bola som sama a premýšľala. Mala som pár konverzácii s ľuďmi, ktoré ma vrátili späť k sebe. Stratila som sa. Na chvíľku som sa stratila a nechala som sa zatiahnuť niekam, kde som už bola a spokojná som tam nebola. To sa začalo odrážať do okolia a vracať ako bumerang.

Musela som si uvedomiť, že aj keď mi na niekom extrémne záleží, nemôžem sa kvôli nemu strácať. Musím najskôr ochrániť samú seba a až potom nasledujú tie ďalšie dôležité veci. Na prvý pohľad to môže znieť egoisticky, no faktom je, že ak nebudem v pohode ja, tak nebudem mať ani dobrý a kvalitný vzťah. Takže som sa vrátila späť. Dala si čas a priestor na to, aby som bola sama. Pretože to k životu bytostne potrebujem. Pretože presne vtedy, keď som sama, sa dejú tie magic veci.

Popravde si myslím, že by to mal aplikovať každý jeden človek na svete. Lebo keď si nedáš čas na samého seba, tak zistíš, že máš v živote zrazu chaos. Čím dlhšie na seba kašleš a nevenuješ sa sebe samému, tým je ten chaos väčší. A čím je väčší, tým dlhšie trvá, kým to všetko zase upraceš. Kolobeh života.

Stratiť sa. Stratiť sa nie je hanba. Veď občas sa stratíš aj s GPS keď niečo hľadáš a zle ťa navedie. Aj náš vnútorný kompas je občas citlivý a náchylnejší, pretože naň pôsobí veľké množstvo vplyvov. Stratiť sa je v poriadku, len sa musíš zase nájsť. Som rada, že som sa znovu našla tak rýchlo. S každým stratením sa, je obvykle spojené aj nájdenie niečoho cenného. Zase sa trochu viac spoznáš, obohatí ťa to. Chaos zrazu zmizne, pretože presne vieš, čo máš robiť.

Tak sa neboj strácať a znovu nachádzať.

Je to v poriadku. Každý z nás je občas tak trochu stratený.

Tvoja Adri

The post STRATY A NÁLEZY first appeared on .