NEBUĎ HORA!

O niektorých veciach sa píše ťažšie, než o tých druhých. Pre mňa sú to vždy tie aktuálne. Zároveň si však myslím, že je dobré ich zdieľať. Už som v článkoch viac krát spomínala, že predo mnou stoja úplne nové výzvy. Pravdepodobne by ma nikdy nenapadlo, že aj dovoliť si byť chvíľu šťastná a nepokaziť to, bude pre mňa výzva.

–

Španielsko. Piatok ráno. Ležíme v posteli a pritom ma drží pevne v objatí.

 „Už tě nikdy nepustím,“ zašeptá.

„Kiež by,“ s úsmevom na tvári si pomyslím a tok myšlienok, ktoré neoblomne smerujú do mojej mysle, sa snažím odkloniť hneď v zárodku, niekam ďaleko preč. Som naštvaná za to, že taký pekný moment viem razom pretransformovať do katastrofického scenáru. Myslím, že mám na to talent.

Nechcem sa trápiť tým, čo bude a čo sa môže stať. Musím si zase uvedomiť, že tým, že sa budem strachovať, nič nedosiahnem. Sama zvyknem hovoriť, že všetko je tak, ako má byť. Takže musím veriť, že aj v tomto prípade to bude tak ako má byť. Nemôžem byť pokrytec.

–

Sedím na skútri, držím ho za pás. Míňame palmy, pomarančovníky a terasy, na ktorých vysmiati Španieli popíjajú pivo a nahlas rozprávajú. Usmievam sa aj keď mi je trochu zima. Som vďačná za túto chvíľu. Zavriem oči. Cítim, že som fakt šťastná.

–

Zahľadím sa na neho a náhle si uvedomím, že mi na ňom záleží viac, než som kedykoľvek chcela. Veľmi som sa tomu bránila, ale napokon som to aj tak nezvládla. Znovu som si spomenula na tú legendárnu vetu o tom, že nemôžem celý život len bojovať. Lebo veď nie som Spartakus.

„Copak?“ spýta sa ma.

„Ale nič,“ odpovedám.

Samú ma to prekvapilo. Vraciam sa späť v čase a premýšľam nad tým, ako sa to vlastne celé stalo. Keby mi to niekto povedal tak pred pol rokom, v živote tomu neuverím. Niektoré veci si človek jednoducho nenaplánuje. To je tá krása a rozmanitosť našich životov. Pritúlim sa a objímem ho. Najradšej by som to robila stále. Bezpečie. Presne to cítim, aj keď mi to miestami príde zároveň až príliš nebezpečné.

–

Sedíme na pláži a vášnivo rozprávam o svojom skvelom nápade na business plán. Sám sa opýtal. Spoločne o tom diskutujeme. Občas prikývne, sem tam sa opýta nejakú challengujúcu otázku. Mám rada naše debaty o čomkoľvek. Vždy sú totiž extrémne prínosné. Aj keď máme na veci odlišný názor. Vtedy sú možno ešte zaujímavejšie.

„Každopádně tě v tom podporuju zlato a kdybys cokoliv potřebovala, tak řekni,“ touto vetou ukončil našu debatu.

„Ďakujem,“ odpovedala som.

Fakt ďakujem. Za to, aký je. Pravdepodobne vôbec netuší, že veta, ktorú práve vyslovil, je mojím  splneným prianím. Vyzerá to tak, že mám parťáka.

–

Všetko vyzerá na prvý pohľad krásne a bezchybne. Áno, už skoro tri mesiace sa mi plní všetko, po čom som posledné roky túžila. Mám dôvod byť spokojná a šťastná. Nemám dôvod sa sťažovať. V skutočnosti sa občas chovám ako krava, aj keď neviem prečo. Proste sa mi spustí ten „krava mood“ a už idem. Okej, dobre, asi tuším prečo. Som totiž hora. Tá hora som ja. Takzvaná sabotáž vlastného šťastia. Poznáš to? Kde sa vzala a prečo tu je?

–

„Ty neumíš být šťastná! Nebuď hora.“

„Dovoľ si, aby ťa mal niekto konečne rád. Dovoľ mu, aby ťa mal rád.“

„Nepomohlo by ti nad tým toľko nepremýšľať?“

„Neboj sa.“

„Zlato ty sabotuješ svoje vlastní štěstí. Je to hrozná škoda.“

–

To sú vety, ktoré mi v poslednej dobe adresovali moji blízki ľudia. Majú totiž niečo spoločné. Tak som sa nad tým začala zamýšľať.

Prečo z času na čas vystrkujem rožky, hľadám problémy a keď je niečo pekné, až to sama pokazím? Prečo sama bránim svojmu šťastiu? Tieto otázky som sa musela samej seba opýtať a nájsť na ne odpovede.

Dlho som bola sama. Sama nesama. Pocitovo sama. Nemala som vážny vzťah, ktorý by niekde smeroval. Nemala som zrelý vzťah, ku ktorému obe strany pristupujú zodpovedne. Nemala som zdravý vzťah, v ktorom by sa komunikovalo o všetkom a bez problémov. No a potom to prišlo. Moje rozhodnutie. Jeho rozhodnutie. Naše rozhodnutie. V prvej chvíli, keď sme si povedali, že to spolu skúsime, som bola šťastná. V druhej chvíli som si uvedomila, že mám vzťah. Ozajstný vzťah. Oficiálne. Ja mám chlapca. Fakt? Čo to znamená a čo všetko to zmení?

V predošlom „vzťahu“, to, že sme sa dohodli, že sme spolu, v realite neznamenalo nijaký rozdiel v našom správaní. V tomto vzťahu sa môj chlapec začal ku mne chovať inak. Asi som to nečakala. Začal sa ku mne chovať ako k svojmu dievčaťu. Povedal mi, že so mnou chce začať plánovať svoj voľný čas. Najprv som sa zľakla, že nebudem mať svoj „me time“ víkend, ktorý som si plánovala, no potom si uvedomila, že na tom vlastne nie je nič zlé. Bola som zvedavá, ako to naše plánovanie dopadne, pretože je fakt, že obaja máme toho veľa. Aktivít, plánov, kamarátov. Mne vždy väčšina chlapov vyčítala, že mám milión aktivít, no ale on je v tomto ešte o level ďalej. Je úplný blázon a stále nechápem, ako to všetko stíha.

No ale naozaj so mnou trávil väčšinu času, tak ako povedal. Zrazu som už nebola tak často sama, naopak, v každej voľnej chvíľke sme boli spolu. Naplánovali sme si veľa spoločných aktivít a plánov. Krátkodobých i strednodobých. (Už zniem ako korporátna stratégia, ha ha.) Skoro každý deň sme spolu zaspávali a prebúdzali sa. Pristihla som sa pri tom, že sa mi nedalo zaspať, keď ešte nebol doma, vedľa mňa v posteli. Zvykla som si na pravidelné objatie na dobrú noc.

Bavíme sa o prítomnosti, o budúcnosti a o tom, ako to všetko vlastne vidíme. Bavíme sa o spoločnom bývaní. O deťoch. Otvorene a úprimne. Za tri mesiace, čo sme spolu, mám pocit, že ho poznám omnoho viac, než som iného človeka spoznala za päť rokov. V rámci nášho krátkeho vzťahu riešime veci, ktoré som si v predošlom vzťahu strašne priala riešiť, ale bohužiaľ sa mi to nikdy nesplnilo. Aj keď som preto urobila všetko možné a nemožné. To je na jednej strane hrozne krásne, no na druhej strane desivé. Veď žijem s nejakým človekom a neskutočne mi na ňom záleží. To môže byť pre mňa predsa nebezpečné.

Viem, že to je človek, ktorého som celý život hľadala. Teda nehľadala, ale dúfala som, že ten človek, ktorého som si vysnívala, naozaj existuje. A že on bude ten dôvod, prečo som nemala byť s tými ostatnými. Aby som bola pripravená na to, keď príde. Verila som tomu, aj keď uznávam, že občas som tú nádej strácala. 

„Aďka nikdy to nebude s nikým dokonále, každý má nejaké chyby,“ obvykle mi hovorila mamina, keď som sa chystala ukončiť nejakú „randiacu“ fázu vo svojom živote. A že ich nebolo málo.

Vedela som, že má pravdu, no zároveň som nechcela veriť tomu, že nestretnem človeka, s ktorým zo seba budeme vzájomne robiť lepšieho človeka, budeme parťáci, budeme sa inšpirovať a podporovať, budeme sa priťahovať a proste všetko spolu zvládneme v dobrom aj v zlom. Proste, že tam bude všetko, čo tam má byť, že budeme k sebe pasovať a dopĺňať sa a  nech si aj kľudne je nedokonalý. Hlavne nech je a nech je môj! Však ani ja nie som dokonalá a nie je to so mnou ľahké.

Napriek tomu, že to nebolo celé tie tri mesiace len dokonalé, pretože každý máme nejaké chyby, aj tak si myslím, že je pre mňa tým pravým človekom. Správnym človekom. Pár krát sme mali dosť výrazné výmeny názorov a viem, že sme mali chuť jeden druhého zabiť. Ani jeden z nás nie je ten submisívny typ človeka, ktorý sa jednoducho podvolí. Obaja máme svoju hlavu a sme osobnosti. Niekoľko krát, za tie tri mesiace, som dostala na seba feedback, ktorý nebol len príjemný a občas som bola extrémne zahltená tým, čo všetko je nutné vo vzťahu riešiť a nastavovať. Miestami som mala pocit, že mi vybuchne mozog z tých všetkých požiadaviek na moju osobu.

„Veď to nie je reálne, aby som to všetko spĺňala, aby som na to všetko myslela.. To fakt nedám,“ stále mi vŕtalo v hlave.

V tej istej hlave som mala totálny zmätok z tých všetkých informácií, ktoré je pravdepodobne vhodné konzultovať aj so svojim parterom, keď máš normálny vzťah, čo som doposiaľ nerobila. Pár krát som sa naštvala na samú seba, pretože som sa pristihla pri tom, že niečo robím kvôli niekomu inému, aj keď som sa zaprisahala, že to už nikdy v živote neurobím. Kvôli chlapovi. Po piatich rokoch som s niekým strávila nepretržite tri týždne a nechcela som utiecť a schovať sa do jaskyne. Obvykle mi druhá osoba vadila už po troch dňoch a potrebovala som byť sama. A takto by som mohla pokračovať ďalej.

Chcela som tým len povedať, že je to dosť veľa zmien v krátkom čase, na jedného človeka.  Človeka nonstop premýšľajúceho typu a večného overthinkera. Veľa zmien na mňa, na človeka, ktorý už konečne mal všetko v sebe vysporiadané a žil si spokojný život, sám so sebou. So všetkým sa zmieril, ničím sa netrápil a z ničoho už nemal strach. Konečne. Povedala som si, že už mi je jedno, čo a ako bude, pretože všetko je predsa tak, ako má byť.

No lenže to sa zase celé absolútne otočilo. Všetko to krásne má svoju odvrátenú stranu mince. Priznávam, že mám strach. Po dlhej dobe mám fakt strach. Strach, že ako rýchlo moje šťastie začalo, tak rýchlo skončí. Strach z toho, že ma opustí. Predsa len, už zistil, že nie som dokonalá a sú veci, ktoré ho na mne neskutočne štvú. Mám strach a trochu ma to štve, pretože asi práve z tohoto dôvodu som sa bála mať znovu vzťah. Bála som sa toho, že sa zase začnem báť. Konečne som totiž bola vo fáze, kedy som sa nebála ničoho.

Na jednu stranu, aj keby sme sa mali dnes rozísť, tak by som nič neľutovala. Som vďačná za každý jeden moment, ktorý sme spolu prežili. Aj za krátku dobu ich bolo dosť a boli intenzívne. Zhodli sme sa predsa, že do toho chceme dať 100 %. Aby sme videli, či to bude, alebo nebude fungovať. A aby sme v prípade, že nebude, nestrácali čas. Totiž, človek v určitom veku, po rokoch rôznych vzťahov a nevzťahov, už veľmi dobre vie, čo chce. Alebo to aspoň tuší. Minimálne vie, čo nechce. Na základe toho, že som si konečne priznala čo chcem, som sa vlastne pre ten vzťah rozhodla. Vďaka nemu dnes tieto riadky píšem v Španielsku, pri bazéne, kde na mňa krásne svieti slniečko. Pred chvíľkou mi priniesol mangový džús. Taký dobrý je. Vďaka nemu som po nejak dobe mohla zažiť to, že sa ľudia k sebe môžu správať aj pekne. Vďaka nemu som si uvedomila, že ešte stále som schopná sa zamilovať. Nie len tak racionálne, do niekoho, koho dôverne poznám. Tak od srdca, ako dakedy.  Aj keď je to najväčšia neistota. Ešte to dokážem. To znamená, že to so mnou asi nie je úplne stratené. Vďaka nemu zažívam to, po čom som tak veľmi túžila.

Na druhú stranu, tým, že s ním som, sa znovu bojím. Toho, že stratím človeka, ktorého som pravdepodobne celý život hľadala. Ten strach ma občas ovládne až tak veľmi, že miesto toho, aby som prijímala všetko pekné, čo dostávam, sa tomu bránim. V skutočnosti sa nebránim tomu peknému, no sklamaniu z toho, že o to prídem. Občas sa pristihnem pritom, ako si hovorím – nech to skončí radšej teraz, než potom. Nelogické, čo?

Učím sa.

Učím sa, správať sa k nemu láskavejšie. Predošlé skúsenosti ma totiž naučili prijať úplne iné normy toho, čo je vo vzťahu bežné. Učím sa pochopiť, že pre druhú stranu je to, aby sme k sebe boli láskaví a dobrí, základnou vzťahovou ingredienciou. Je to ako bešamel v lasagnách. Učím sa, že je fajn nastúpiť do auta, keď ma príde vyzdvihnúť s tým, že mu dám na privítanie pusu a usmejem sa. Aj keď som extrémne unavená. Divné, čo? Človek by si mohol povedať, že asi nie som normálna, keď sa tieto veci musím učiť. Lenže ja som nemala takýto vzor. Nebola som zvyknutá, že niekto pre mňa niečo robí. Bola som zvyknutá, že som robila vždy všetko pre druhých. Sama som sa postarala o seba. Keď už som o niečo poprosila, tak to bol neskutočný problém. Myslím v tom poslednom vzťahu, aby som nikomu nekrivdila. Naši tiež doma neboli k sebe nejak zvlášť láskaví. Asi som nikdy nevidela mamu nastúpiť do auta s tým, že by otcovi dala pusu a usmiala sa. Proste som na to nebola zvyknutá, pretože som to nikdy nevidela.

Učím sa. Učím sa dovoliť si byť šťastná. Učím sa dovoliť si užívať si každodenné maličkosti, ktoré mi život prináša. Len tak. Učím sa reagovať láskyplnejšie. Učím sa nemyslieť na to, že zákonite musí prísť niečo zlé, pretože proste šťastná dlhodobo byť nemôžem. Učím sa veriť a nebáť sa. Učím sa ľúbiť čistou, nie toxickou a závislou láskou. Občas je to náročné, no stále sa učím.

Tá hora som ja. Vždy sme tou horou, ktorá pred nami stojí, my sami. Niekoľko krát som o tom čítala v knižke, dnes som si uvedomila, čo to znamená v praxi. Nedovoľme našej vlastnej hore, aby nás oberala o šťastie. Zdolajme ju.

Tak nebuď hora!

Tvoja Adri